Článok

4. října 2017 v 14:48
Práve som uvidela v ľavej lište, že som sem písala články ešte v roku 2014. To ani nemôže byť pravda... Druhé čo ma napadlo je, že to je čas keď som s ním ešte komunikovala.

Dnes rozmýšľam neustále nad jednou vecou. Či to budem schopná niekedy nechať ísť... Či sa s tým zmierim, či nebudem o tom premýšľať denne.

Nerozumiem tomu. Absolútne sa v tom topím. Myslím, že všetci máme niekoho, koho proste chceme späť,ale nedá sa s tým nič robiť a ...
Mám unavené oči. Nie z toho, že by som málo spala ale zo psychickej únavy.
Hrozne by som chcela vrátiť čas, aby som vtedy našla silu nerobiť nič. Nehovoriť, nepísať, nemyslieť. Myslím síce, že by sme sa asi nebavili tak či tak, ale..
Bože.
Zidealizovala som si ho, tak to už chodí. Nebol vôbec zďaleka taký super kamarát ako som si myslela. Neozýval sa prvý, nechával konverzácie zaniknúť dostratena. Vpodstate sa o môj život už neskôr ani nezaujímal, vôbec som ho vlastne už nezaujímala. Len ja som v tom hľadala NIEČO. Teda až na tie dva týždne čo ma držal v tom, že je zaľúbený. Do mňa. A okrem toho, že povedal, že som bola jeho homie, čo je bullshit btw. A jasné! okrem toho, keď mi na snapchate posielal nudes.
Trapas ja viem.
Ale dve veci ma veľmi bolia a čakám kedy prestanú.
Keď povedal, že ma nepotrebuje.
A keď ochraňoval JU a čo cítim ja mu bolo ...
To fakt ešte teraz bolí.
Nie je to ani rok, čo sme si povedali zbohom... Alebo je? Ja už neviem, strácam sa v čase.

Len si pamätám ako sedím u Jožka s vínom v ruke a roním slzy. Ha roním. Revala som jak malé decko, sople mi stekali z nosa a keď som mu vysvetľovala, že sa naozaj dá zamilovať do niekoho cez internet som habkala.

Chcela by som raz napísať knihu. Ale žiadny gýč, niečo čo by malo fakt hodnotu.

Dúfam,že táto bolesť niekedy prejde. Že prestanem mať kruhy pod očami a v duši prázdno.


Chcela by som veriť, že sa znovu zamilujem, ale ja už vlastne nechcem...Strašne nechcem.