Leden 2014

So whatever.

31. ledna 2014 v 14:14
Chcem vám len povedať, že život je nádherný. Zrazu to vidím úplne jasne. Vidím aký zázrak je život.
Ako mi v minulosti chýbal. To zapálenie, to čo mám v mysli teraz. Ale teraz cítim ako mi žilami prúdi krv a aké je skvelé byť na tomto svete. Aké krásne je slabé slnečné svetlo v tejto zime a vetre. Ako sa môžem zahľadieť do diaľky a videť niečo úžasné. A ja to vidím, že možné je čokoľvek. Cítim to v každom póre. Že šťastie môžete nájsť v úplných maličkostiach. Aké dokonalé je mlieko ktoré sa rozplýva v čiernej káve a zafarbí ho na hnedo. Alebo len vôňa kávy. Vôňa kníh, papiera... Obľúbenej voňavky. Milovaného človeka. Aké úžasné cítiť ozajstný život. Uvedomiť si všetky tie krásne veci, ktoré prehliadame a sústredíme sa na tie zlé veci a odmietame to krásne, čo nám ponúka Zem.
Môžem ísť kdekoľvek.
Stretnúť kohokoľvek.
Urobiť čokoľvek.
Usmiať sa na neznámych.
Pomôcť niekomu a vidieť ich úprimnú radosť a poďakovanie.
Môžem si užívať cestu domov z práce.
Môžem veriť, že raz pre mňa slovo práca bude niečo ako nadávka. Neviem či viete, čo tým myslím. Ale to je jedno. :)
Milujem prírodu. Zem. Presne takú akú je. Lebo nemilujem len prírodu ale aj tie vysoké budovy, cesty, rýchle autá, slnko odrážajúce sa v oknách obchodov a firiem s tisíc kanceláriami a ľuďmi, ktorí tam pracujú.
Vidím krásu aj v žemli kúpenej na autobudovej stanici.
Aj v dlhej ceste autobusom.
Aj v spontánnych rozhodnutiach.
Aj v tom, že obmedzovať sa je hlúpe.
V upečení perníku ráno.
(A konečne mi vyšiel.)
Viem, že život je dar. A milujem Titanic. Filmy. Ten jediný moment zaznamenaný v sekunde. Fotky. Zachytený okamih na fotke. Svetlo na tej fotke. Tváre, úsmevy, fakt ten jediný okamih. To je dokonalosť. Milujem prírodu natočenú na kamere. Dážď. Staré filmy. Hudbu. To ako sa mi robúši srdce pri Jessie J. To ako si prezerám jej fotky na jej instagrame a vravím si, že chcem byť ako ona.
Milujem jedlo. Milujem sladké. Chute. Rôzne a úžasné.
Milujem spánok, to keď sa pomaly ponáram do sveta snov. To keď moje telo prestáva vnímať okolie len upadá do vlastného sveta. Milujem teplo a slnko.
Usmiatych ľudí. To keď sa ja smejem.
Keď si toto všetko uvedomím v jednom okamihu, keď kráčam s fľašou mlieka domov.

Milujem túto pesničku a musí byť aj na tomto blogu.

A milujem jeho. A je mi jedno všetko to okolo. Chýba mi.
Myslím na neho a čakám na to kedy ho zase uvidím. A poviem mu, že to čo robí je úžasné.
Milujem ho. A nemám na to racionálny dôvod.
Len keď sa na neho pozerám cítim niečo čo sa nedá vysvetliť ale ťahá ma to k nemu strašne. Nemám na to dôvod. Jeho oči? Veľa ľudí ma také. Jeho pery? Nikdy som ich nepobozkala, neviem aké sú. Jeho úsmev? Sú aj krajšie, ale ten jeho vo mne aj tak ostane najdhšie. A to je krásne na láske. To ako neviete vysvetliť prečo, len s tým neviete prestať. A ja viem, že nezabudnem.

Jess.
A všetko najlepšie k včerajšim 30tim narodeninám môjmu mužovi. :)

Strach verzus šťastie

23. ledna 2014 v 12:37 | Jess
Ty brďo, keď som sem prišla a uvidela, že posledný článok som písala pred 13 dňami, tak som tomu nechcela veriť. Zaujímavé ako mi čas ide rýchlo a zároveň pomaly, ako si uvedomujem len vďaka kalendáru, že pracujem len niečo vyše týždňa a predsa mám pocit, že som tam minimálne mesiac, a ako mám stále pocit, že som si už mala dávno na všetko zvyknúť, ale potom si zase uvedomím, že som tam hrozne krátko a mám právo byť ešte nie úplne vžitá s Bratislavou. Áno, zrazu úplne chápem relatívnosť alebo relativitu alebo čokoľvek času.
A čas ma tak trochu dnes serie, lebo ide hrozne rýchlo a ja už za štyri hodiny budem sedieť vo vlaku a pôjdem naspäť. A ja neviem. Neviem ani čo poriadne napísať, hoci sa toho deje až až. Len asi teraz nemám potrebu o tom písať, možno hovoriť, to áno. Hlavne už potrebujem slnko, more a veľa peňazí. Vlastne nie, teda áno, len v inom poradí. Peniaze, slnko a more. Zistila som, že mi totálne vyprchala angličtina, teda že si viem veľa vecí preložiť ale ak ide o komunikáciu v tomto jazyku tak som na tom dosť zle. A pomaly už aj zabúdam na španielske základy. Moja pamäť ma nemá rada, nikdy sme nemali dobrý vzťah a veľmi si prajem nad ňou jedného dňa zvíťaziť.
Objavila som taký úžasný antikvaritát úplne blízko môjho bytu (teda ak ho môžem volať môj, lebo vlastne ho nevlastním, som len nájomca). Včera som si tam kúpila úplne tenučkú knihu, len tak som ju otvorila, dve ženy sa v nej akurát rozprávali o mori a tak som ju zobrala, hlavne teda preto, že bola najlacnejšia akú tam asi mali a potom som ju cestou vlakom prečítala a pripomenula mi, že som kedysi naozaj milovala. Myslím tak ako asi dokáže len človek, ktorý nebol sklamaný, ktorý ešte nevedel, že nie všetky lásky sú naplnené a šťastné. Tá kniha bola trochu gýč, lebo sa tam mladý chlapík zabil kvôli bohatej kňažnej, ktorá jeho lásku ignorovala a pointa príbehu bola, že aké je vzácne natrafiť v živote na takú lásku, ktorá človeka úplne pohltí, že je ťažké nájsť niekoho v dnešnej dobre a možno v hociktorej, ktorý obetuje všetko pre lásku a je mu jedno ako veľmi bude trpieť. A to som si uvedomila, že raz v živote, keď som bola mladá a neprevrátená celou spoločnosťou a nepríjemnými okolnostiami, keď som svet videla ešte naivne (aspoň tak by to tvrdili všetci cynici) som sa naozaj tak veľmi zamilovala, že vlastné utrpenie mi bolo ukradnuté. A potom sa zo mňa asi stalo to čo som dnes. Držím si odstup, a veľmi si chránim vlastné vnútro pred cudzími zraneniami. Napriek tomu, že viem o čo prichádzam, ale vždy keď ma aj napadne, veď si choď za tým, čo cítiš (teraz hovorím o M.), ale úplne v sekunde ma umlčí hlas, že načo by to bolo dobré. (?!) Preto robím to čo robím a preto som kde som.
Zahodila som toto všetko, a sú okamihy, keď sa nesnažím potlačiť ten cit k nemu a keď ma to ide prevalcovať a keď si vravím, že s tým musím niečo urobiť... Ale nakoniec to vždy radšej umlčím a zameriam sa na iné veci. Aj keď ma hrozne potešilo, keď mi volal hneď prvý deň ako som dorazila do Bratislavy. Ale neverím tomu, že je možné aby z toho niečo bolo. Pre to aká som. A pre to aký je aj on. A viem, že sa má dobre, že urobil hrozné pokroky za rok, možno viac, že na sebe fakt makal a stále maká, že má plno pracovných úspechov a je určite šťastný (možno fakt zafungovali tie pozitívne afirmácie) a že je mu proste dobre tak ako je. Má okruh svojich priateľov, práca je pre neho koníček, a tak ďalej.
A potom je tu môj svet, moje skúšanie a odhodlanie, a ... Som na seba naozaj hrdá. Aj keď je milión vecí, ktoré by som mohla na sebe vylepšovať, a že tá práca ktorú robím nie je zrovna najvyššia méta, ale veď nemusím byť hneď manažérka sveta, však? Proste idem si svojimi krokmi, a prekonávam samu seba, lebo chcem byť lepším človekom, chcem na sebe pracovať a stavať si rôznym situáciám, lebo najhoršie je sa báť a neprekonávať stále nové méty. Šťastie nie je cieľ, ale cesta. A na tej ceste práve som.
Tento článok vlastne nemal byť vôbec o tomto, ale takto to nakoniec vypálilo, tak to tu nechám a možno nabudúce napíšem niečo viac o mojom vpodstate novom živote, kde je fakt všetko nové. A nové veci sú pekné. :)
Zatiaľ sa tu majte. ;)

Lion heart

10. ledna 2014 v 21:48 | Jess
Povedzme si to tak, že začiatky sú ťažké. Som nervózna. Bojím sa, že sklamem samu seba. A dokonca aj ostatných, ale to je hlúposť viem, nemôžem si cudzie názory veľmi brať k srdcu. Ale ja som taká, dokáže ma zneistiť hocjaká poznámka a dokážem sa tým zožierať ešte veľmi dlho. Veľmi mi záleží na tom, čo si pomyslia iní, čo povedia alebo ako na nich vplývam. :D A to by som mala zmeniť, lebo potom trávim príliš veľa času premýšľaním nad mojimi chybami, nevhodným zachovaním sa, pričom väčšine tých ľudí je to úplne jedno.
Flegmatizmus voči cudzím názorom a slovám je bod, ktorého sa musím držať.


A tak si žijem v hlavnom meste, kde dlho do noci chodí mestská doprava popod moje okná a ja neviem spať, lebo je tam pre mňa všetko nové a cudzie. Som tam cudzinec, väčšinou netuším kde sa nachádzam, riadim sa len pár bodmi, ktoré už v meste poznám a pýtam sa na cestu ľudí, ktorí mi vždy poradia. A celkom s radosťou. A hneď prvý deň ma na ulici pozdravil nejaký černoch. Áno, musela som to spomenúť, lebo kto ma pozná vie, že ja mám slabosť na takýchto očividne zahraničných ľudí. A je jedno či sú čierni, žltí, bieli, hnedí.. :D Dokonca baba, čo mi prenajíma byt, je milá, študovala tiež umenie, a jeden večer ma zavolala na vernisáž, a snaží sa mi pomôcť v mnohých ohľadoch, lebo vie, že začiatky sú ťažké a ja som sedláčka vo veľkom meste, kde nikoho nepozná. A zato som naozaj vďačná. A myslím, že odvahy mám kopec, ale stále mám nejaké obavy, ktoré nejde umlčať.
A týchto pár dní, čo budem doma potrebujem na regeneráciu, na načerpanie všetkých síl, aby som dokázala potom čeliť všetkým tým novým veciam a ľuďom. Som dosť zaskočená všetkými podnetmi, ktoré na mňa za tie tri dni vplývali, a pritom mne to pripadalo aspoň ako týždeň, lebo toľko sa toho stalo...
Musím si hlavne opakovať, že som silná a že na to mám a že sú ľudia, ktorí to majú oveľa ale oveľa ťažšie a že musím byť vďačná za všetko čo mám.
Život je dar. Nemienim ho premrhať. ;)

Novoročný príhovor

1. ledna 2014 v 19:29 | Jess
Rada by som napísala prvý článok, taký ten úvodný, na tento blog, ale je to ťažké keď mám na pecky Jessie J a neviem prestať spievať sexy lejde. :D Skúsim to, ale nezaručujem, že tento článok bude mať nejakú hodnotu. :D So you oh you gotta live your life..true oh to how you feel inside. :D To už nie je Sexy Lady ale Harder We Fall. :D Ale mohla by som už vážne k veci.
Odišla som z bývalého blogu, z jedného prozaického dôvodu, vlastne ani nebol nejaký prozaický, jednoducho nechcem sa vracať k minulosti. A nový rok prináša so sebou nový začiatok. Myslím, že som zase trochu iná ako keď som zakladala exblog, a preto tam už nechcem ostávať. Toť dôvod, vlastne pochybujem, že to vôbec niekoho zaujímalo, ale to ja len tak zo slušnosti...som chcela uviesť veci na pravú mieru. Ok. Trošku ale mám chuť sa ešte vrátiť k minulosti. Budem sa snažiť nebyť veľmi sentimentálna, ale bývalý blog mi pomohol. Asi najviac zo všetkých, aj keď to je len môj terajší pocit. Ale splnil svoj účel, bol jedným z prostriedkov, ktorý mi pomáhal začať pozerať sa na svet inými očami. Lepšími. Veselšími. Aj keď som nedodržala pravidlo, že tam budem písať iba pozitívne články, ale to by som musela byť asi super žena, však? Lebo človek má dobré a zlé chvíľky a ja práve v tých zlých mám väčšiu chuť písať a obťažovať tým iných ľudí. A preto viem, že ani tuto to nebude sršať vždy optimizmom, ale urobím, čo môžem. :) Trošku mi možno bude chýbať môj starý blog, lebo ma sprevádzal pri robení zo seba lepšieho človeka (neviem či to dáva zmysel, čo som práve napísala), ale verím tomu, že tuto to nebude inak.

(Minúta ticha za starý blog.)

Na záver už iba, že vám prajem šťastný rok 2014 a nezabudnite na predsavzatia! :D

Jess