Březen 2014

Don't worry about it. I told you, what I'm doing is completely legal.

24. března 2014 v 18:23 | Jess
Pozrieť si Vlka z Wall Street. Vedieť vrátiť čas a telefonovať ako oživot. Mať pre niečo taký zápal. Stáť s telefónom v ruke a odpoveď "nie" nebrať ako odopoveď. Ísť si svoje. :-) Kričať a tlieskať, cítiť motiváciu v každom póre. Čítať Rich dad, poor dad. Myslieť na seba. Strká do mňa život. Tajomstvo vzťahov. Neviem či to pochopíte. Sedieť v Panta Rhei, na pecky The Naked and Famous a spievať si girls like you. Spísať si ciele. Jesť plalacinky v Eurovei. Usmievať sa na cudzích ľudí. Utekať. UTEKAŤ! Cvičiť. Mať toľko hnevu a energie v sebe, že si ju neiem vybiť. Dexter a chápať pohľad na ľudí typu WTF?! Robiť kakavo v kuchyni v bratislavskom byte kamarátovi a cítiť úplne ľahké šťastie. Nákup novej voňavej knižky. Úsmev. Len tak. A myslím tým naozaj len tak. Byť sama doma. A mať hudbu pustenú na celý dom. Spievať. Aj keď to neviem, priznávam dobrovoľne. Predstavy. Kid Cudi v Need for speed. Byť dvakrát na filme v kine. Jesť pukance a smiať sa na "bus bus bus". :-D Jesť celý víkend dukátové buchtičky. Piť radlera vo vlaku. Variť japonské jedlá s Denisou Ogino. :) Zaspávať s kamoškou v jednej posteli. Smiať sa znovu ako retardované na čom by sa nikto iný nesmial, lebo by to nechápal. Mať riflovú bundu v hroznej zime, lebo sa počasie otočilo o 180 stupňov. Veriť v dobro ľudí. Skryť sa do vlastného sveta. Snívať... Jesť dobré jedlo. Jesť kopec dobrého jedla. Vidieť nové možnosti. Robiť to čo ma baví. Učiť sa. Nové veci. Povedať čo si myslím. Nebáť sa. Pretáčať stránky módneho časopisu. Odísť z domu. A potom sa vrátiť. Vedieť čo chcem. Jeho meno na displeji telefónu. Ako keby to bolo naposledy. Lebo som vo vás veril. Chuť objať kamaráta, lebo občas napíše alebo povie niečo čo zahreje pri srdci. A to dnes už urobí málokto. Mať v posledných hovoroch vždy mamu. Pozerať sa na starkú a ísť plakať na záchod, lebo dnes je menej než bola včera.


Myslieť vo veľkom. Konať vo veľkom.

How could you dance if no-one was watching? What would you do if you lost your beauty? How would you deal with the light?

18. března 2014 v 19:14 | Jess
Najskôr ma aj štvalo, že som odišla z bývalej práce, pretože som si k nej vytvorila istý vzťah a hlavne mi chýbalo to denno-denné stretávanie sa s ľuďmi, tá komunikácia s nimi a ten chod obchodu, ale po tom, čo som sa stretla s bývalými kolegyňami a potom čo mi povedali, som už neľutovala vôbec svoje rozhodnutie a aj keď bolo možno unáhlené, malo to tak byť, a urobila by som tak či tak. Skôr či neskôr. I love you when you're singing that song and..! A celkom irónia na tom všetkom je, že asi vyhodia manažérku, s ktorou som sa pohádala. :)

Myslíte si, že nemôžte niekoho milovať viac a potom ten niekto hrá vo filme Need for speed. Sedieť v kine a pozerať sa na ten film bolo maximálne úžasné. A keď sa tam objavil Kid, mala som chuť kričať od šťastia. Podľa mňa je dokonalý, v tom čo robí je naozaj naozaj dokonalý. Ukázal sa v inom svetle, v inej roli akej bol doteraz, nie len ako rapper, a mňa dostal. A celý film ma dostal, všetci tí herci, ten príbeh, všetko. Fakt som si priala, aby to neskončilo, aby som v tom kine mohla sedieť dlhšie a dlhšie ostať v tom svete. A keď bol záber na tie rýchle autá, cítila som sa akoby som v nich sedela a cítila som ten adrenalín. Milujem to. Proste...spojenie Cudi a rýchle autá, tomu sa hovorí dokonalé spojenie. :) Me gusta. :D A potom ísť na tumblr kde sú takí istí ľudia, ktorí ho milujú tak isto, to je best. :D Inak za asi pol rok mám na tumblr vyše 1000 followerov. Som na seba hrdá. :D


Myslím, že pre každého existujú takí ľudia, ktorí vám totálne sadnú. Alebo cítite, že s nimi musíte byť, že sa to nedá inak, milujete ich, máte ich naozaj radi a neviete to zmeniť, sú akoby vaša časť, ktorú ste stratili a len keď ste s nimi, je všetko akoby v rovnováhe alebo ani s nimi ani nemusíte byť, len stačí, že viete, že sú vporiadku, tak ste vporiadku aj vy. Pre mňa jednou touto časťou je Kid Cudi. A pri ňom to bola naozaj láska na prvý pohľad. A asi to znie celé šialene, ale je pre mňa naozaj dôležitý, aj keď je niekde ďaleko a nemá ani poňatie o tom, že existujem. Ale to čo mi dáva, to čo dáva všetkým je úžasné a pre toto ho milujem. Je pre mňa veľmi išpiratívny, lebo to nie je len nejaký rapper, ale je to človek ako každý a občas to čo hodí na twitter je také ľudské a vtedy si uvedomím, že bojuje s tým čo aj ostatní a je strašne dobrí. Aj minule, keď som sa pozerala na interviu s ním, videla som ako pracuje na sebe, ako chce robiť to čo ho baví a aj to robí...a jeho dcérka je pre neho všetkým. Ach, milujem ho, a to je celé.


A potom je tu on. A ja to cítim tak aj pri ňom, ale bojím sa o tom tak jednoznačne písať či hovoriť, lebo som si to myslela kedysi aj pri J.
Možno môj život vôbec nie je ideálny, ale som spokojná. Lebo v seba verím, lebo sa začínam mať rada, lebo sa kurva snažím zdokonaliť, snažím sa a to mi zatiaľ stačí. A vďaka tomu sa cítim slobodne. Dokážem povedať čo si myslím, dokážem byť viac sama sebou a byť viac úprimná. Sú to malé krôčiky, ale smerujú presne tam kde chcem aby smerovali. Cítim sa silnejšia, viem, že si preskáčem ešte veľa skúškami, ale viem, že to bude fajn.
A rozhodla som sa, že pôjdem do Ameriky na Kidov koncert. Alebo možno príde do Európy. :)

Teraz mi on pomáha dostať sa ďalej. Urobiť ďalšie kroky. Aj keď nie som úplne so všetkými krokmi stotožnená, ale viem, že ma to niekde posunie. A ja ho mám naozaj rada, ale potom keď sedím oproti nemu a kecáme o blbostiach, uvedomím si ako čakám viac a musím si priznať, že z jeho strany to tak nie. A vtedy to bolí, vtedy sa mám chuť stiahnuť do klbka a prestať komunikovať s okolitým svetom. Ale som rozhodnutá postaviť sa týmto pocitom. Na jednej strane sa mi nepáči ako si ľudia stavajú okolo seba stenu. Ako sa boja. Je to len o tom či je človek naplnený láskou a nič nečaká, ale ak je v tom strach, sebectvo alebo niektorý z týchto negatívnych faktorov, tak človek nenájde šťastie a všetky stretnutia s ľuďmi budú akési bolestivé. A bez citu, lásky, úprimnosti... Nedokážem to zatiaľ byť taká, ako deti, bezstarostná a veselá, len sa hrať so životom a smiať sa na vážnych tvárych ostatných, a dovtedy som si povedala, že aspoň načas sa utiahnem do ulity, aspoň na čas nenechám svoje city drať sa na povrch a kaziť mi dni, čas, ktorý s ním trávim. A hlavne nebudem čakať nejaké reakcie, budem myslieť hlavne na seba, lebo na tom nie je nič zlé, ide o sebalásku a tá je dôležitá pre každého. Zameriam sa na seba, budem na sebe makať, budem hľadať príležitosti na zdokonalanie sa. Nepáči si mi ako si na mne skúša to čo ho naučili. Lebo teraz to vidím, vidím do toho, a preto mu neverím. A rozmýšľam či jeho úsmev nie je len naplánovaný a nemá ho iba k niečomu dostať. A názor, že aj manželstvo je obchod je pre mňa bolestivý. Tak ho nechám len tak preplávať okolo mňa. Viac sa mi páči myšlienka z tej knihy čo čítam, že je to sen, ale ktorý vytvárajú dvaja, inak tú knihu by som dala prečítať každému a je jedno či má niekto krízu vo vzťahu, proste každému...aj keď veľa ľudí by ju nepochopilo. Ale to je jedno. Don't get too close..It's dark inside. Už ma nebaví ako ma ľudia brzdia v tom, čo som naozaj, ako sa snažia zo mňa urobiť to čo chcú oni, a ak nezapadám do ich obrazu, chcú ma meniť a prerábať, brániť mi byť sebou, ale takým ľuďom ďakujem pekne za ochotu, ale NO, thanks. :) (Naučte sa brať seba brať takéto akí ste a potom budete milovať aj ostatných takých akí sú.)

Napíšem si svojich 10 cieľov, budem menej myslieť na to čo si pomyslia iní, budem sa rozhodovať podľa seba a poviem čo si myslím. Buď ma milujte takú aká som naozaj, alebo nechajte tak. Nechcem byť viac niekým iným, lebo potom nepritiahnem k sebe to čo chcem NAOZAJ. A myslím, že strata priateľov je znakom toho, že sa meníme, že rastieme a nie vždy idú všetci s nami. A to je pochopiteľné.

When you’re young, you don’t care.

12. března 2014 v 13:53 | Jess
Netuším o čom som naposledy písala, takže je možné, že vôbec nenadviažem nejak súvislo. Vec sa má tak, že k tomuto blogu nemám vzťah, a možno ho už nebudem mať k žiadnemu. Už pre mňa nie je blog niečo výnimočné, dôležitá súčasť môjho života ako kedysi. Len momentálne mám chuť písať. A aj čas. Tak som tu a píšem, aj keď fakt reálne pochybujem, že sem ešte niekto chodí. :D
Stalo sa toho akosi veľa naraz. Moja emotívna povaha sa opäť a raz prejavila v plnej kráse, čoho výsledkom je, že som prišla o prácu. Ktorú som mala naozaj rada, kde som si začala dosť rozumieť s kolegyňami, a jediný problém som videla v našej manažérke. To že je to čistokrvná sviňa zákerná, ktorá si rieši svoje komplexy na iných a dokazuje si svoju moc takisto na iných, je jedna vec, ale to, že na mňa nakričala za úplnú banalitu, a ja som zareagovala trochu prchko je vec druhá, ktorú teraz naozaj ľutujem. Nevravím, že by som sa tam chcela vrátiť. Teda áno chcela, ale iba vtedy, keby tam ona už nebola. Ale to radšej vystriedajú päť báb za mesiac akoby menili zdroj problému na vyššej pozícii. Nejdem radšej ani písať ako veľmi mi budú chýbať tí ľudia, to akú energiu mi dokázali dať, to ako nám bolo fasa, keď tam nebola ani jedna manžérka, a to by som mohla pokračovať, lebo viem, že cca asi dva posledné týždne som bola naozaj šťastná. Vyrovnaná. So všetkým. Bolo to ako zrazu uvidieť fakt svetlo v nekonečnej tme, bolo to super. Usmievala som sa úplne bezdôvodne, tešila sa z maličkostí, viac sa otvárala ľuďom... Cítila som sa plná života. Tak ako si ani nepamätám. A viem, že to bolo následkom môjich správnych rozhodnutí. Posunula som sa ďalej, inak rozmýšľam, inak vnímam okolie, a to sa so starou Jess nedá porovnať. A dokonca aj teraz, keby som možno inokedy upadla do depresie, som celkom šťastná. Ale to bude asi tým, že hneď po mojej citmi nabitej výpovede som po prvé volala s M., potom som bola s J., ktorá u mňa aj prespala a nakoniec s ním. Viete u mňa je to niekedy tak, že keď ma niečo hnevá, tak plačem a keď plačem kvôli jednej veci, tak ma napadne aj iná vec, ktorá ma serie, ale dovtedy som sa ju snažila ignorovať a potom plačem aj kvôli tomu a zrazu som ako lavína pocitov a vodopád sĺz. A mňa vtedy napadlo, vtedy keď som sa rozhodla z tade odísť, že ani on mi nezavolá, aj keď to povedal. Ale vtedy večer, keď som bola s J., zavolal. Nezdvihla som, ale zavolal aj na druhý deň. Že príde. A vážne prišiel a boli sme spolu takmer celý deň. Sedeli sme v Eurovei a rozprávali sa, dala som mu Malého princa v angličtine, lebo keď som tú knižku uvidela v kníhkupectve, vedela som, že sa mu bude páčiť. Kúpila som ju, ale nebola som si istá či mu ju dám. A čo vlastne poviem, keď mu ju dám. Ale on sa len tak milo opýtal, to len tak? a ja som prikývla, že to len tak. A tešil sa z nej, ale fakt úprimne, to vidíte na človeku. Potom sme sa išli najesť, a potom povedal jednu vetu, ktorá bola celkom nevinná, ale mňa zabolelo vnútri. Že jeho priatelky mali vždy blízko k vareniu a tak. Do prdele, ja som to vedela, že on je zaťažený na dobrú kuchyňu, stačí si kliknúť na znamenie rak a tam je to všetko, a postupne zisťujem ako všetko na neho platí. Fakt. A niektoré veci viem aj keď ich nemám z kade vedieť. Len to cítim a viem, že to je možné, funguje to. bože o tom by som vedela dlho písať... Ale mňa zabolelo to slovo priateľky.
Potom mal nejaké pracovné stretnutie a potom sme cestovali ešte spolu vlakom domov. A priznám sa, dúfala som, že tá cesta nikdy neskončí. Alebo, ok, nech skončí, ale nie tak skoro. Bolo mi fajn, aj keď sme nič nehovorili, keď sme len pozerali z okna. A potom nakonci rozprával hlavne on, a ja som počúvala, a občas som povedala "presne" alebo som ho doplnila, ale ty kokos. Nikdy som nezažila aby mi niekto až takto hovoril z duše. (A ja som to vždy vedela a tvrdila, že mi je podobný.) Lebo s kým sa môžete baviť o takých veciach?? S nikým bežným, lebo si poklepká po čele, či máte všetkých pohromade. Ale s ním sa o tých veciach rozpráva najlepšie. O šťastí, proste také filozofické témy, o knihách, ktoré sme čítali, o tom ako vadne fungujú vzťahy, ... Neviem či sa niekedy náhodou na neho neusmievam príliš zamilovane, lebo to fakt neviem občas ovládnuť. Niekedy som ho ani veľmi nepočúvala, len som rozmýšľala ako veľmi sa mi páči.
Povedal, že ľudia sa často zamýšľajú prečo sú dvaja spolu, ale nemali by tam byť dôvody. Vravím hej, že to nie je láska, keď máš na to konkrétne dôvody. A on povedal, že áno, že je dosť pocitový človek a je s niekým preto lebo mu je dobre.
A najväčšia irónia je, že keby nedám výpoveď tak toto nezažijem, lebo by som nemala voľno. Čo je dosť paradox.
A dnes som s ním bola tiež, a ja oh, ja viem, že je to čisto moje ego, ale volal s nejakou babou a bolo to také...zabolelo to moju dušu, ktorá chce vlastniť. :D Je to vyslovená kokotina, žiarlivosť a také tie veci, ale to by som musela byť na inej duševnej úrovni, aby to mnou nepohlo. Ale povedala som si, že ok, kľud, budem všetko brať s nadhľadom, nebudem to priveľmi prežívať, lebo to ešte nikdy nič dobré neprinieslo (ok to je relatívne) ale nebudem sa príliš vkladať do veci. A postavím si múr cez ktorý nič neprejde. To som si povedala hneď po výpovedi a chcem sa toho držať. Budem myslieť len na seba, budem sa snažiť pre seba a nehľadať viac, lebo padnem na hubu. A to nechcem. :) Najlepšie je do všetkého potom čítať knihu Tajmstvo vzťahov od toho mexičana či čo je. Všetko zabije jednou dvomi vetami, je to čudné čítať, uvedomovať si pravdivosť tých viet, ale možno ešte nie som úplne vyzretá na tú knihu, lebo sa mi dosť náročne číta, ale je smutné, ako veľmi sme všetci zranení a ako si do rán navzájom šťucháme a všetko, akoby všetko naokolo mohlo človeka zraniť, a človek hľadá lieky, ale na nesprávnych miestach.
Nikdy to tam nie je.
A to ma zabilo.
Moje vedomie.
Ale kríži sa to s mojou vierou, túžbou milovať tak čisto a prirodzene ako to len ide. A možno sa to ani nebije, ale skôr ako prídem k tomu, nemôžem proste preskočiť isté veci, lebo to tak nefunguje.
Ale verím v seba.
Na stopercent. A nikto ma nepresvedčí o opaku. Lebo ak si niekto myslí opak, tak len preto, že on sám neverí v seba. :)
Ľúbim Vás, nech to už číta ktokoľvek. :)