When you’re young, you don’t care.

12. března 2014 v 13:53 | Jess
Netuším o čom som naposledy písala, takže je možné, že vôbec nenadviažem nejak súvislo. Vec sa má tak, že k tomuto blogu nemám vzťah, a možno ho už nebudem mať k žiadnemu. Už pre mňa nie je blog niečo výnimočné, dôležitá súčasť môjho života ako kedysi. Len momentálne mám chuť písať. A aj čas. Tak som tu a píšem, aj keď fakt reálne pochybujem, že sem ešte niekto chodí. :D
Stalo sa toho akosi veľa naraz. Moja emotívna povaha sa opäť a raz prejavila v plnej kráse, čoho výsledkom je, že som prišla o prácu. Ktorú som mala naozaj rada, kde som si začala dosť rozumieť s kolegyňami, a jediný problém som videla v našej manažérke. To že je to čistokrvná sviňa zákerná, ktorá si rieši svoje komplexy na iných a dokazuje si svoju moc takisto na iných, je jedna vec, ale to, že na mňa nakričala za úplnú banalitu, a ja som zareagovala trochu prchko je vec druhá, ktorú teraz naozaj ľutujem. Nevravím, že by som sa tam chcela vrátiť. Teda áno chcela, ale iba vtedy, keby tam ona už nebola. Ale to radšej vystriedajú päť báb za mesiac akoby menili zdroj problému na vyššej pozícii. Nejdem radšej ani písať ako veľmi mi budú chýbať tí ľudia, to akú energiu mi dokázali dať, to ako nám bolo fasa, keď tam nebola ani jedna manžérka, a to by som mohla pokračovať, lebo viem, že cca asi dva posledné týždne som bola naozaj šťastná. Vyrovnaná. So všetkým. Bolo to ako zrazu uvidieť fakt svetlo v nekonečnej tme, bolo to super. Usmievala som sa úplne bezdôvodne, tešila sa z maličkostí, viac sa otvárala ľuďom... Cítila som sa plná života. Tak ako si ani nepamätám. A viem, že to bolo následkom môjich správnych rozhodnutí. Posunula som sa ďalej, inak rozmýšľam, inak vnímam okolie, a to sa so starou Jess nedá porovnať. A dokonca aj teraz, keby som možno inokedy upadla do depresie, som celkom šťastná. Ale to bude asi tým, že hneď po mojej citmi nabitej výpovede som po prvé volala s M., potom som bola s J., ktorá u mňa aj prespala a nakoniec s ním. Viete u mňa je to niekedy tak, že keď ma niečo hnevá, tak plačem a keď plačem kvôli jednej veci, tak ma napadne aj iná vec, ktorá ma serie, ale dovtedy som sa ju snažila ignorovať a potom plačem aj kvôli tomu a zrazu som ako lavína pocitov a vodopád sĺz. A mňa vtedy napadlo, vtedy keď som sa rozhodla z tade odísť, že ani on mi nezavolá, aj keď to povedal. Ale vtedy večer, keď som bola s J., zavolal. Nezdvihla som, ale zavolal aj na druhý deň. Že príde. A vážne prišiel a boli sme spolu takmer celý deň. Sedeli sme v Eurovei a rozprávali sa, dala som mu Malého princa v angličtine, lebo keď som tú knižku uvidela v kníhkupectve, vedela som, že sa mu bude páčiť. Kúpila som ju, ale nebola som si istá či mu ju dám. A čo vlastne poviem, keď mu ju dám. Ale on sa len tak milo opýtal, to len tak? a ja som prikývla, že to len tak. A tešil sa z nej, ale fakt úprimne, to vidíte na človeku. Potom sme sa išli najesť, a potom povedal jednu vetu, ktorá bola celkom nevinná, ale mňa zabolelo vnútri. Že jeho priatelky mali vždy blízko k vareniu a tak. Do prdele, ja som to vedela, že on je zaťažený na dobrú kuchyňu, stačí si kliknúť na znamenie rak a tam je to všetko, a postupne zisťujem ako všetko na neho platí. Fakt. A niektoré veci viem aj keď ich nemám z kade vedieť. Len to cítim a viem, že to je možné, funguje to. bože o tom by som vedela dlho písať... Ale mňa zabolelo to slovo priateľky.
Potom mal nejaké pracovné stretnutie a potom sme cestovali ešte spolu vlakom domov. A priznám sa, dúfala som, že tá cesta nikdy neskončí. Alebo, ok, nech skončí, ale nie tak skoro. Bolo mi fajn, aj keď sme nič nehovorili, keď sme len pozerali z okna. A potom nakonci rozprával hlavne on, a ja som počúvala, a občas som povedala "presne" alebo som ho doplnila, ale ty kokos. Nikdy som nezažila aby mi niekto až takto hovoril z duše. (A ja som to vždy vedela a tvrdila, že mi je podobný.) Lebo s kým sa môžete baviť o takých veciach?? S nikým bežným, lebo si poklepká po čele, či máte všetkých pohromade. Ale s ním sa o tých veciach rozpráva najlepšie. O šťastí, proste také filozofické témy, o knihách, ktoré sme čítali, o tom ako vadne fungujú vzťahy, ... Neviem či sa niekedy náhodou na neho neusmievam príliš zamilovane, lebo to fakt neviem občas ovládnuť. Niekedy som ho ani veľmi nepočúvala, len som rozmýšľala ako veľmi sa mi páči.
Povedal, že ľudia sa často zamýšľajú prečo sú dvaja spolu, ale nemali by tam byť dôvody. Vravím hej, že to nie je láska, keď máš na to konkrétne dôvody. A on povedal, že áno, že je dosť pocitový človek a je s niekým preto lebo mu je dobre.
A najväčšia irónia je, že keby nedám výpoveď tak toto nezažijem, lebo by som nemala voľno. Čo je dosť paradox.
A dnes som s ním bola tiež, a ja oh, ja viem, že je to čisto moje ego, ale volal s nejakou babou a bolo to také...zabolelo to moju dušu, ktorá chce vlastniť. :D Je to vyslovená kokotina, žiarlivosť a také tie veci, ale to by som musela byť na inej duševnej úrovni, aby to mnou nepohlo. Ale povedala som si, že ok, kľud, budem všetko brať s nadhľadom, nebudem to priveľmi prežívať, lebo to ešte nikdy nič dobré neprinieslo (ok to je relatívne) ale nebudem sa príliš vkladať do veci. A postavím si múr cez ktorý nič neprejde. To som si povedala hneď po výpovedi a chcem sa toho držať. Budem myslieť len na seba, budem sa snažiť pre seba a nehľadať viac, lebo padnem na hubu. A to nechcem. :) Najlepšie je do všetkého potom čítať knihu Tajmstvo vzťahov od toho mexičana či čo je. Všetko zabije jednou dvomi vetami, je to čudné čítať, uvedomovať si pravdivosť tých viet, ale možno ešte nie som úplne vyzretá na tú knihu, lebo sa mi dosť náročne číta, ale je smutné, ako veľmi sme všetci zranení a ako si do rán navzájom šťucháme a všetko, akoby všetko naokolo mohlo človeka zraniť, a človek hľadá lieky, ale na nesprávnych miestach.
Nikdy to tam nie je.
A to ma zabilo.
Moje vedomie.
Ale kríži sa to s mojou vierou, túžbou milovať tak čisto a prirodzene ako to len ide. A možno sa to ani nebije, ale skôr ako prídem k tomu, nemôžem proste preskočiť isté veci, lebo to tak nefunguje.
Ale verím v seba.
Na stopercent. A nikto ma nepresvedčí o opaku. Lebo ak si niekto myslí opak, tak len preto, že on sám neverí v seba. :)
Ľúbim Vás, nech to už číta ktokoľvek. :)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Lennie Lennie | Web | 12. března 2014 v 14:52 | Reagovat

Ja si náhodou stále rada prečítam tvoje články, aj keď teraz ich už veľa nepribúda. Ale chápem, ono to "blogerstvo" tiež raz človeka začne prechádzať, napríklad ani mne sa nechce v poslednej dobe písať :D
Ale čo som chcela, že hoci nepíšeš veľa, ale cítiť z tvojich príspevkov už takú vyrovnanosť so všetkým, že berieš niektoré veci inak, rozmýšľaš inak, a to  je naozaj krok vpred, takže len pekne držím palce, aby to takto išlo aj ďalej :-). A prácu si nájdeš druhú, možno ešte lepšiu, že si nakoniec budeš ďakovať, že si z tade odišla. A ako si sama napísala, ono to všetko potom má nejakú nadväznosť, (možno dôvod? sama neviem, či verím na osud či nie :D), že mala si potom voľno a stretla sa s tým chalanom atď... :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.