Duben 2014

Loving every minute 'cause you make me feel so alive.

27. dubna 2014 v 13:57 | Jess
Alive.

Rozmýšľala som či vôbec začať o tomto písať. A čo vlastne napísať, lebo nemám chuť zaplaviť internet niečím ďalším negatívnym. Ale asi potrebujem zo seba dostať všetok ten hnev, hnus, smútok...
Ráno mi bolo viac fyzicky zle, ako keď som sa minule opila s kamoškou. Vlastne s ňou ten večer bol super, mala som po dlhej dobe pocit spolupatričnosti, alebo niečoho takého, neviem či som použila dobré slovo. To je fuk. Proste som sa dnes ráno zobudila, pričom som ani nechcela ísť spať, lebo neznášam to keď ráno otvorím oči a zrazu všetko na mňa padne. To precitnutie, že volačo sa dojebalo a potom to uvedomenie si reality. To je teda napiču pocit, čo vám poviem.
A týka sa to jeho. A toho, že asi by som mala byť kurva hrdá (do riti používam veľa nadávok) na seba, čo som urobila za posledné týždne, lenže aj jedna silne negatívna vec dokáže prebiť všetko ostatné. Prisahám, že som nemala v živote takto dlhé obdobie prekonávania sa a potlačovania strachu len preto, aby som niečo so sebou robila a aby som sa nevzdala. A ono rada by som v tom pokračovala, ale po včerajšom večeri som si uvedomila, že to ďalej nejde. Aspoň nie takto intenzívne sa s ním stretávať a potom takto padnúť na hubu. A nebolo to prvý krát, ale toto bolo fest silný pád. Nechcem ten večer ani veľmi podrobne opisovať, ide o to, že on nie je ako ja. Chcela som to tak, ale nie je. Ale viem, že toto je môj osobný problém, dokonca by som povedala osobnostný. Viem prečo reagujem tak ako reagujem a viem, že je to čisto len moje ego. Moje ego, ktorého sa dotklo, že má také kamošky. Moje ego, ktoré zranila aj veta, že kedysi patril do veľkej partie (lebo ja som také nikdy nezažila a preto si pripadám menejcenne). Moje ego, ktoré si muselo priznať, že tu vždy budú okolo neho také baby, kamošky, ktorého ho poznajú celú večnosť. A ono sa vlastne nič nezmenilo od nášho prvého stretnutia. Tak isto sa choval voči babám. Má stále také reči, že s hentou toto a tamto, ale pritom paradoxom je, že ani s jednou nemá poriadne nič. A práve také s ktorými má také reči, tak s takými nič nebude mať. Ako ja a jeden kamoš, s ktorým tvrdíme, že spolu chodíme, lebo sme zvedaví na reakcie spoločných známych a proste haluz, ale nehrozí, že by sme spolu fakt niekedy chodili. On si ma dokonca dal na fb do vzťahu a ja som to neurobila, lebo som si myslela, že voči nemu to bude neetické (viem ako chujovo to znie ale neviem to lepšie vyjadriť) a myslela som, že by ho to mohlo prípadne odradiť. Hahahahahahahahhahahahhaha.
Ha.
Napadlo ma to včera, keď som sa nasrane pozerala na neho a tie baby a on sa pozeral na mňa a očividne si užíval situáciu. Ale viem, sama si za to môžem. Nikdy mi nič nesľuboval a keby aj, bola by moja naivita mu veriť. Nič tam nie je. A nebude. O to sa postarám už aj ja.
Lebo mám už dosť tejto tupej bolesti, toho sa ráno budiť a cítiť všetko možné, len nie radosť. Že šťastie? Neviem si predstaviť, že by som niekedy bola šťastná. Čo nie je vôbec pozitívne, ale tak to teraz cítim. Lebo mám rany z minulosti, ktoré sa nevyliečia len tak. A včera to bolo, akoby si zobral nožík a vŕtal sa v mojich starých ranách a ďalšie mi spôsoboval. A to všetko s tým úsmevom super borca. Nie ďakujem, nikdy sa už takto nechcem cítiť.
A nedovolím mu to, aby toto niekedy ešte na mne spáchal. To sa radšej pekne krásne vrátim do svojho prechodného domovu, zbalím si pár handier a zbohom. Irónia je, že posledný asi týždeň, mi tu všetko začalo liezť pod kožu, začala som dokonca uvažovať o tom, že by som tu asi ostala, ale včera mi hrozne pomohol rozhodnúť sa a touto cestou mu ďakujem (pojeb sa).
Ale aby som nebola veľmi negatívna, som rada, že som tam šla. Jednak preto, že už viem, čo ďalej a aj pre toho slepého chlapíka, čo tam mal včera prednášku o tom ako sa vyšplhal na Mount Blanc. A proste robí čo môže. Žije intenzívnejšie ako väčšina zdravých ľudí. A možné je čokoľvek. A fuck, potrebujem adrenalín, tak ako on. Tak isto si pripadám chorá, ale iným spôsobom. A som zúfalá, myslím si, že ak nič neurobím, tak sa zbláznim. A preto aj ľudia robia takéto veci, aby sa zachránili. Aby ušli. Potrebujem sa cítiť živá a cítiť ako mi v žilách prúdi krv, potrebujem niečo hrozne extrémne, niečo čo mi dá pocit, ktorý nemôžem bežne zažiť. A PRI KTOROM ZABUDNEM NA VŠETKY TIETO SRAČKY.
A budem si dovtedy opakovať, že k nemu nič necítim, kým to nebude skutočné. Veď čo mi iné ostáva? *krivý úsmev*
A vlastne vďaka tomu celému som začala aj viac cvičiť. Dala som tri workouty za deň minule. A cítila som sa skvele, je to terapia. A aj beh. A začnem plávať. A odídem.

Potrebujem ho nevidieť.

Potrebujem to nechať ísť.

Je to divné, ale už ma asi takéto veci ani nevedia tak veľmi zraniť ako kedysi, asi som už obrnená, a to je dobré. Niekedy sa už iba na tom smejem, zúfalo, ale smejem. Takto sa začnete smiať nad vecami, nad ktorými by ste kedysi plakali. Ale už aj to vás omrzí a radšej sa budete tešiť zo slniečka a podobných chujovín, len aby ste už nemuseli byť smutní. A ja si postavím stenu, cez ktorú už nič neprejde. Hlavne nie on. A budem radšej hľadať pozitíva a tešiť sa aj z toho, čo nevyzerá zrovna najlepšie, ale nedovolím, aby som sa zase cítila ako kedysi. To nemôžem dovoliť, kvôli sebe. (ha ja sa asi ľúbim)

i am flower and u are the sun, i need u so much more than u need me

22. dubna 2014 v 21:40
Nechcela som písať negatívny článok. Do boha, ja už ani neviem písať články. Mám hroznú chuť vyjadriť všetko, čo sa mi ženie hlavou, ale neviem to napísať, neviem to povedať. Možno ešte povedať skôr, ale nemám komu. Dnes som mala strašnú chuť ísť niekde do prírody. Nemala som s kým a potom pršalo. Ale predchíľou som si išla zabehať, čo nakoniec skončilo len pri prechádzke. Na konci jednej ulici som objavila cestu, o ktorej sa mi snívalo. Pritom si nepamätám, že by som tú cestu niekedy predtým videla. Zrazu som ju zbadala, bola už tma, ale vyzerala presne ako v tých snoch (zdá sa mi, že sa mi o nej viackrát snívalo). Tak som k nej išla ako zhypnotizovaná a čakala, že za jej rohom ma bude čakať niečo spásonostné. Ale bolo tam len pole. A na dome vedľa sa rozsvietlo svetlo na dvore, tak som sa otočila a odišla.
Keby sa človek pozerá na oblohu aj hodiny, dlhé hodiny, tak by to nepochopil. Nič by nepochopil. Nedá sa to.
No...a nech by som zašla za akýkoľvek roh, potom by nasledoval ďalší a ďalší a nedá sa ujsť. Pred všetkým. Nikde. Ako som sa kedysi dívala na tú cestu a mala z nej pocit, že keď ju prejdem, tak sa objavím v inom lepšom svete. Niekedy mám pocit, že by som dokázala utekať aj hodiny, rovno za slnkom, to čo zapadá za tými kopacami a vždy sa nakoniec skryje, myslím si, že by som raz k nemu dobehla. Alebo aspoň do Írska. Potrebujem to strašne, ísť tam. Sedieť na tých útesoch a dívať sa na nekonečné vlny, rozbúrené more, narážajúce do tých útesov.
A potrebujem okolo seba ľudí, ktorým môžem veriť, ale viem, že chcem nemožné. Chcela to aj Debra. Ale to nejde, nedá sa nikomu veriť, lebo všetci sa na niečo hráme, všetci máme nejakú masku, ktorú ani za nič nezložíme. Lebo strach z toho, čo si o nás pomyslia iní, je u veľa ľudí väčší ako strach zo smrti. Chce sa mi zo všetkého grcať. Z tohto pojebaného sveta, kde je všetko len pretvárka a kde sa nemám o koho oprieť. Kde neexistujú ľudia ako som ja. Kde sa mi neplnia moje predstavy. Kde je to len kto z koho.
Nepatrím nikde. Nie som s nikým. Som sama a tak to vždy bolo.
Nejde to už zmeniť, to ako som sa správala, to ako som celý život od seba ľudí odháňala. Nejde to už vrátiť a nedá sa to napraviť, lebo je neskoro. Ale toto som ja. Nedokonalá ja. Asociálna. Pošahaná. Nenormálna. A nedovolím, aby ma niekto súdil, lebo nikto predsa nemôže. ;-)
Je mi nahovno zo všetkých týchto sračiek okolo. Nemôžem zmeniť svojho otca, ani to, že čas plynie, ani za to, že starká zomrie. Nemôžem toľko vecí zmeniť, že nemôžem nad nimi ani rozmýšľať. Dokonca ani nemôžem zmeniť jeho. Ani to, že ma nemiluje. Musím sa s tým jedine zmieriť. Nemôžem zmeniť ani minulosť, preto je zbytočné nad ňou premýšľať.
Ale je mnoho vecí, ktoré dokážem ovplyvniť. Seba. A to čo so mnou bude. Aspoň z časti.
Keby tu bol aspoň jeden človek, ktorému by som mohla povedať všetky tieto psychotiny, ktoré mi behajú hlavou. Aspoň jeden. Ale ja som puzzla, ktorá nikde nepatrí, ktorá nikdy nikde nezapadne. A viem, že neutečiem pred tým, nič sa nezmení ak utečiem, ani za nejakým rohom nebude nič iné. A to sakra ...je nahovno.

Nevylúštená krížovka.

15. dubna 2014 v 17:57
Často keď si sadnem rozmýšľam čo napísať. Ale nedokážem napísať nič súvislé, nič čo by dávalo hlavu a pätu a to preto, že som sama mala v sebe chaos, ktorý som si chcela upratať napísaním článku. Ale nešlo to.
A teraz sa mi to deje zase, ale snažím sa neprestať písať, lebo mám pocit, že ak by som len na sekundu prestala ťukať do klávesnice, skončí tento článok ako tie predtým. V koši.

Len ma napadla myšlienka, o ktorej som chcela napísať. Že prečo nemôžem byť úplne obyčajná baba? Viete čo myslím. Tie baby, čo nikdy extra nevybočovali, zapadli do kolektívu, študujú alebo pracujú ako sa patrí a prosto povedané nevymýšľajú. A nehľadajú vždy inú cestu, idú proste po tej istej stále, bez toho, aby z nej veľmi alebo úplne vybočili. A toto ja robím, som akoby na hlavu postavená, úplne mimo tých klasických vecí, nech ide asi o čokoľvek. Nezapadám medzi tých, ktorí si ešte zvesela užívajú na výške, ani medzi tých, čo postaviť sa za pás berú ako svoj konečný a nemenný údel. Ani medzi tých, čo keď si nájdu prácu, tak v nej dlho vytrvajú. Som typ čo niekde príde a pritiahne si problémy. A dôvody so všetkým praštiť a s chuťou to nechať a ísť ďalšou cestou. Toto som ja. Iné baby by nesedeli o druhej poobede v nejakej akadémii, lebo by buď boli na prednáške, alebo by boli v práci ako každý poctivý občan, alebo by aspoň robili niečo viac kúl. Minimálne by sedeli s frajerom niekde na kofolke. A to je ďalšia vec. Ja som nikdy nemala skutočný vzťah. Len nejaké divnosti. Nikdy som nestretla niekoho len tak (alebo ja nechápem ako to ostatní robia) a nebola to hneď láska a nezačali sme sa pravidelne stretávať a predtsavovať sa kamarátom a rodičom. Nič z toho. Už len toto je mega čudné, lebo mám dvadsať rokov. A ja skutočne netuším ako to iní robia, alebo wtf...?! Dokonca aj kamarátka zo strednej, ktorá si to tiež nevedela predstaviť je už dneska s asi ročnom vzťahu, v takom istom v akom sú všetci ostatní ľudia a aký si nevedela rpedstaviť. Tým vzniká aspoň aj mne nádej, že sa to raz stane aj mne. Ale viete čo? Nestane. :) Viem to, ja si nenájdem obyčajného chlapa, aspoň do kým, sa ja nezačnem chovať normálne. Civilizovane. A pravdupovediac, neviem či by som mohla uvrhnúť také nešťastie na niekoho koho by som mala rada. Lebo som divná a nevyspytateľná a určite nie som dokonalý typ baby, s ktorou by chcel každý chodiť, lebo sa vie správať, nemusí sa báť ju predstaviť a je hrozne sexy a vtipná a múdra. Lebo kto by chcel babu, čo sa vzdeláva v nejakej pofidérnej akadémii a túži osobnostne rásť. Veď to niečím zaváňa, minimálne ma každý označí za mimoriadne čudnú osobu a v tejto škatuľke ma odloží niekde dozadu svojej mysle. Áno, som čudná, dobrovoľne sa priznávam. A som zyvknutá na tom byť bez frahera, nepovažujem za trgédiu byť single, ale je to niekedy...ťažké. Ale to len vtedy, keď tie myšlienky sú silnejšie než obyčajne. Lebo tiež by som chcela mať niekoho, o koho by som sa mohla úplne prirodzene oprieť, niekoho s kým by som riešila to kde strávime večer...a myslím všetky tie sračky okolo mladíckych bezstarostných vzťahov. A niektorí, väčšina, ľudí to má úplne bezproblémov, je to pre nich priam tá ajprirodzenejšia vec na svete ale pre mňa? Je to len predstava, ilúzia, fatamorgána, nič... Napríklad moja sesternica úplne prirodzene začala vláčiť svojho frajera po celej rodine a ukazovala ho ako nejakú trofej. Ja keby mám niekoho, tak ho zasuniem pod posteľ a vyberiem len keby sa mi to hodilo. Toto ja proste nemám v sebe! Tú akčnosť a sebaistotu a ja to mám v hlave úplne inak nastavené ako tieto baby, o ktorých tu celý čas píšem. Som ako nevylúštená krížovka, teraz sa naozaj tak cítim.
V knižnici mám úplne čudné knihy, a už len to že mám knižnicu môže niekoho šokovať a odradzovať. Nad posteľou mám polepené fotky miest, kde by som chcela raz ísť. Mám bordel v skrini a to sa na dievča nehodí. Píšem si rôzne divné zápisky a nemám rada bežné konverzácie s ľuďmi, sú mi dosť proti srsti, radšej sa rozprávam o emóciách, psychologiských sračkách, rozvoji, knihách, aj bárs o vážnych veciach a to aj s cudzími ľuďmi. Preto u mňa viazne komunikácia s veľmi veľa ľuďmi, lebo nie som ten typ, čo príde a buchne vás do pleca a kecá o ničom vyše hodiny. Alebo aj to že muži majú väčšiu slovnú zásobu, ale ženy viac rozprávajú, lenže väčšinou o tom istom, len to obmenia. Tak potom asi nie som žena. Teda áno som, aj ja rozoberám vzťahy dokolečka a mocem sa v tom tristokrát, ale ukecaná určite nie som. Som introvert, potrebujem byť občas zatvorená na samotke a hľadieť do steny a len premýšľať a spať a premýšľať a byť SAMA. A to nie preto, že by som to tak chcela, proste to tak je. Narodila som sa taká, taká som sa vyformovala :D.
Najlepšie je keď tam sedím s ním a on ma núti robiť veci, ktoré presne nechcem. Niekedy sa toho tak doma bojím, že mám pocit, že ma strach úplne pralyzuje a ja neurobím ani krok. Na niečo je to ale určité dobré. Minimálne som prekonala voči nemu niečo ako blok a už viem byť normálnejšia, aj keď to sme už zistili, že nie som...
Neviem, ale možno iba dnes to takto vidím ,celkom pozitívne, že veď je to len život, hádams a z toho neposeriem... Bojím sa nejakého závezného rozhodnutia, v tom zmysle, že či to nechať alebo sa tomu venovať na plné gule. Bojím sa, že nech sa rozhodnem akokoľvek, bude to nesprávne rozhodnutie, ale teraz si uvedomujem, že nech s arozhodnem akokoľvek, vždy tam budú aj dobré aj zlé veci, a vlastne zle sa rozhodnúť ani nemôžem. A keď sa to celé doserie, keď sa s ním prípadne pohádam, alebo keď si uvedomím, že už stačilo, tak to jednoducho nechám ísť. Za to sa nestrieľa.
Len celkom nerozumiem svojim citom. Voči nemu. bolo by fajn, keby tam žiadne nie sú, to áno, ale sú tam, v sobotu večer som ich dosť intenzívne cítila. :D Ale dnes nič. Sedel oproti mne a nič. Nie úplné nič, ale nešla som sa z neho poondeť. A to ma nejak metie. Som rada, že viem si zachovať odstup, ale zároveň ma to naozaj metie. A aj tak si vždy uvedomím, že fuck, on ku mne nič necíti, ale dnes ma to zistenie trochu sralo, ale iba chvíľu a ja neviem... Myslím, že by som sa mala sústrediť na iné veci. Aj to urobím. A vtedy ma aj napadlo, prečo nemôžem byť ako tie iné normálne baby. Lebo keby to tak bolo, mala by som frajera a nie toto. Nechodila by som na stretnutia s ním, a nečakala, že možno sa niečo zmení a zrazu bum a ... Možno je naozaj niečo na tom padnutí na zadok. :D Neviem, možno je to presne naopak. Že na vzťahu treba pracovať, a budovať ho z niečoho, nemá to byť len chcemická reakcia, ktorá zachvíľu pominie.
Strašne sa v ňom vidím, kurva, že hej, ale znamená to lásku? Znamená to vôbec niečo?
Lebo s najväčšou pravedopodobnosťou nie.
A je to divné, ale teraz ma to nesrie.
Dáva mi to slobodu. Voľnosť.
Ale pravda...niekedy by hrozne bodlo mať frajera. To s tým opretím sa o niekoho, objatím...

A rozhodla som sa. Pre jednu vec. Jeden plán. Muhaaháahá. Toto je niečo, čo si tento rok splním a basta. Fidli.

Do ďalšieho článku ,zbohom.

I need let you go.

3. dubna 2014 v 21:46 | Jess
"It doesn't matter what I do,
or what i choose...
I'm what's wrong!
and there's nothing I can do about it.
If I'm not hurting myself I'm hurting everyone around me. I'm broken! ..."


Toto povedala Debra. V jednej časti seriálu. Vtedy mi z toho prišlo naozaj ľúto. Podobne som sa cítila, keď som po ďalší krát v niečom zlyhala. A možno som nezlyhala, len som si asi prvýkrát nenechala skákať po hlave a urobila som krok, aby to skončilo. Nenechám si ubližovať od iných . A to nie je zatrpknutie, ale sebaúcta a zdravý rozum.Ale každému sa všetko vráti, a mňa to núti škodoradostne sa usmievať. Chňa.:) (tú čupku, kvôli ktorej som odišla, vyhodili)


A potom celá tá vec s ním. Keď ste zamilovaný...keď chcete veriť tomu, že aj ten druhý je do vás zamilovaný, vtedy uveríte svojim výtvorom v hlave, ktoré vás dokážu presvedčiť naozaj o nemožnom. Neskutočnom. Je to ako o tom odraze vašej lásky v jeho očiach. Ale potom príde zrazu to precitnutie. Ako blesk z jasného neba, zrazu to viete. Že celé je to bullshit. Je to fatamorgána. Sen. Spätne to všetko vidím oveľa reálnejšie a to len vďaka tomu, že teraz som sa vydala cestou akou on pred dvomi rokmi. A teraz to vidím. Ako každé naše plánované stretnutie bol iba jeho plán, jeho práca, jeho skúšanie si veci, ktoré sa naučil v praxi. Nič viac. A potom som tam ja, tá naivka, ktorá si z jeho viet vytvárala to čo chcela. Ale dnes ma už napadá milón vecí, ktoré povedal, a ktoré jasne kričia, že moja drahá, si naivná a hlúpa a hlavne...že tam nie je nič také ako láska. A toto som si potrebovala uvedomiť. Aby som sa mohla spamätať a pohnúť ďalej. Proste sa zbaviť toho celého...ako to nazvať...nevedomosti...očakávania... Je to akoby som odhodila závažie, ktoré mi nedovolilo na všetko kašlať, na to ako sa na mňa pozerá, ako ma berie,... Dáva mi to slobodu a možnosť byť sama sebou. Netŕpnuť pred ním a vidieť v každej hlúposti prejav lásky. A to mi dovolí urobiť túto vec. Vidieť len svoj cieľ a prepracovať sa k nemu bez strachu. Ísť si len za tým a nič viac. Žiadne citové záležitosti ako doteraz.
Oukej.
Lebo ja som zvyknutá na to byť sama. Ako povedal Kid: Listen good: I don't need nobody.