i am flower and u are the sun, i need u so much more than u need me

22. dubna 2014 v 21:40
Nechcela som písať negatívny článok. Do boha, ja už ani neviem písať články. Mám hroznú chuť vyjadriť všetko, čo sa mi ženie hlavou, ale neviem to napísať, neviem to povedať. Možno ešte povedať skôr, ale nemám komu. Dnes som mala strašnú chuť ísť niekde do prírody. Nemala som s kým a potom pršalo. Ale predchíľou som si išla zabehať, čo nakoniec skončilo len pri prechádzke. Na konci jednej ulici som objavila cestu, o ktorej sa mi snívalo. Pritom si nepamätám, že by som tú cestu niekedy predtým videla. Zrazu som ju zbadala, bola už tma, ale vyzerala presne ako v tých snoch (zdá sa mi, že sa mi o nej viackrát snívalo). Tak som k nej išla ako zhypnotizovaná a čakala, že za jej rohom ma bude čakať niečo spásonostné. Ale bolo tam len pole. A na dome vedľa sa rozsvietlo svetlo na dvore, tak som sa otočila a odišla.
Keby sa človek pozerá na oblohu aj hodiny, dlhé hodiny, tak by to nepochopil. Nič by nepochopil. Nedá sa to.
No...a nech by som zašla za akýkoľvek roh, potom by nasledoval ďalší a ďalší a nedá sa ujsť. Pred všetkým. Nikde. Ako som sa kedysi dívala na tú cestu a mala z nej pocit, že keď ju prejdem, tak sa objavím v inom lepšom svete. Niekedy mám pocit, že by som dokázala utekať aj hodiny, rovno za slnkom, to čo zapadá za tými kopacami a vždy sa nakoniec skryje, myslím si, že by som raz k nemu dobehla. Alebo aspoň do Írska. Potrebujem to strašne, ísť tam. Sedieť na tých útesoch a dívať sa na nekonečné vlny, rozbúrené more, narážajúce do tých útesov.
A potrebujem okolo seba ľudí, ktorým môžem veriť, ale viem, že chcem nemožné. Chcela to aj Debra. Ale to nejde, nedá sa nikomu veriť, lebo všetci sa na niečo hráme, všetci máme nejakú masku, ktorú ani za nič nezložíme. Lebo strach z toho, čo si o nás pomyslia iní, je u veľa ľudí väčší ako strach zo smrti. Chce sa mi zo všetkého grcať. Z tohto pojebaného sveta, kde je všetko len pretvárka a kde sa nemám o koho oprieť. Kde neexistujú ľudia ako som ja. Kde sa mi neplnia moje predstavy. Kde je to len kto z koho.
Nepatrím nikde. Nie som s nikým. Som sama a tak to vždy bolo.
Nejde to už zmeniť, to ako som sa správala, to ako som celý život od seba ľudí odháňala. Nejde to už vrátiť a nedá sa to napraviť, lebo je neskoro. Ale toto som ja. Nedokonalá ja. Asociálna. Pošahaná. Nenormálna. A nedovolím, aby ma niekto súdil, lebo nikto predsa nemôže. ;-)
Je mi nahovno zo všetkých týchto sračiek okolo. Nemôžem zmeniť svojho otca, ani to, že čas plynie, ani za to, že starká zomrie. Nemôžem toľko vecí zmeniť, že nemôžem nad nimi ani rozmýšľať. Dokonca ani nemôžem zmeniť jeho. Ani to, že ma nemiluje. Musím sa s tým jedine zmieriť. Nemôžem zmeniť ani minulosť, preto je zbytočné nad ňou premýšľať.
Ale je mnoho vecí, ktoré dokážem ovplyvniť. Seba. A to čo so mnou bude. Aspoň z časti.
Keby tu bol aspoň jeden človek, ktorému by som mohla povedať všetky tieto psychotiny, ktoré mi behajú hlavou. Aspoň jeden. Ale ja som puzzla, ktorá nikde nepatrí, ktorá nikdy nikde nezapadne. A viem, že neutečiem pred tým, nič sa nezmení ak utečiem, ani za nejakým rohom nebude nič iné. A to sakra ...je nahovno.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Empathy Empathy | E-mail | 22. dubna 2014 v 22:39 | Reagovat

....Zakaždým, keď prídem na tvoj blog a prečítam si nejaký tvoj článok, tak pozerám celá vyjavená, že to nie je možné, že mi je niekto tak podobný...že má niekto tak podobný ponímanie sveta a seba...napadne mi vždy tak veľa myšlienok a slov, že nakoniec nenapíšem nikdy nič :D ...ale tento raz mi to nedalo...taktiež je mi na grcanie z tohto neúprimného sveta...a povedala som si, že stačilo...že to už nemienim podporovať...práve preto teraz píšem...vždy som si myslela, že by bolo trápne a šialené ti napísať..ale fakt chcem, aby si vedela, že nie si  jediná na tomto svete, sú ľudia ako ty aj keď o nich nevieš :) (no teraz už vieš :D) ...a nechcem, aby si sa cítila kvôli tomu blbo a osamotene, lebo ja ten pocit tiež veľmi dobre poznám...(hááá, teraz sme dve osamotené bytosti :D ) ........no a tak mi napadlo, či mi nechceš napísať na mail...asi je to psycho, keď si myslím, že sme nejako prepojené :) ...a nejdem už kecať, lebo to by som tu písala viac, ako ty si napísala za celý článok :D ....proste mi už napíš o všetkom, čo ti napadne, hocijaké blbostičky alebo aj vážnosti :D :) ..aj keď písať cudziemu človeku je risk...no risk je zisk ;) ...niekedy nás v živote čakajú milé prekvapenia, oujeeee :) ...a keď aj nenapíšeš, tak ti prajem, aby si sa mala úplne úžasne a verila si, že dokážeš veci, o ktorých teraz pochybuješ...a nájdeš konečne ľudí, ktorí ťa poriadne docenia :) ...lebo takých skvelých ľudí ako ty je na svete ozaj málinko.. (bože, aj tak som sa rozkecala, ups :D )

2 R. R. | 27. dubna 2014 v 16:20 | Reagovat

Prepáč mi za pravdepodobne istotne drzo vyznievajúci komentár, ktorý píšem ale prefackala by som ťa! Ale len kvôli tvojmu dobru, pretože to čo si vyššie napísala je  skepsa ako hovado a v podstate je to strašná kravina. Nechcem sa vysmievať tvojmu vnútru a pocitom a ani nejdem hovoriť, že sa tak nemôžeš cítiť, pretože na to všetko máš určite právo... Zmier sa však s tým, že ty naozaj niektoré veci nemôžeš zmeniť, nemôže ich zmeniť nikto. V jednej knihe a aj filme sa hovorí, že život je séria okamihov, nechaj ich plynúť. Píšeš, že nemôžeš zmeniť svojho otca ani to, že zomiera tvoja starká. Nie nemôžeš, no môžeš to prijať a snažiť sa vytrieskať maximum čo sa ešte vytrieskať dá. Užívaj si čas so starkou, kým ešte môžeš, potom si budeš zbytočne trieskať hlavu. Nesnívaj o veciach, ktoré meniť nemôžeš ale zameraj sa na niečo, čo sa zmeniť ešte dá. Skús nájsť niečo, čo ťa teší. Máš pocit, že by si mohla utekať aj do západu slnka? tak utekaj, možno budeš ďalší Forest Gump, jednoducho sa nenechaj pohltiť tým zlým. Snaž sa na všetkom nájsť niečo dobré. V každom dni sa nájde aspoň jedna malá somarina, ktorá dokáže človeka rozosmiať a uvedomiť si, že ten život nie je tak strašne nahovno ako sa často zdá a nie je nahovno 24/7. Nikomu sa nedá veriť, a to je prosím ťa čo za bullshit?! To že si ešte nikoho takého nestretla neznamená, že nik taký neexistuje a prepáč, ale mám pocit, že ty hľadáš v živote niečo dokonalé, také však neexistuje a ty by sa s tým mala zmieriť. Prestaň sa tak veľmi porovnávať s postavami filmov a seriálov, nie sú reálne a ak sa ti aj zdá, že sa s nimi stotožňuješ a ste si podobné, tak sa aspoň pouč z tých sprostých chýb, ktoré im napísal scenárista a vyhni sa tomu. Naozaj sa skús na svet pozrieť aj cez iné ako sivé sklo a uvidíš, že to bude dobré. Dni však nikdy nebudú perfektné a v istých chvíľach sa to zrúti, to vždy sa niečo postaviť a to hovorím z vlastnej skúsenosti. Ospravedlňujem sa, ak som ťa urazila alebo niečo podobné...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.