Loving every minute 'cause you make me feel so alive.

27. dubna 2014 v 13:57 | Jess
Alive.

Rozmýšľala som či vôbec začať o tomto písať. A čo vlastne napísať, lebo nemám chuť zaplaviť internet niečím ďalším negatívnym. Ale asi potrebujem zo seba dostať všetok ten hnev, hnus, smútok...
Ráno mi bolo viac fyzicky zle, ako keď som sa minule opila s kamoškou. Vlastne s ňou ten večer bol super, mala som po dlhej dobe pocit spolupatričnosti, alebo niečoho takého, neviem či som použila dobré slovo. To je fuk. Proste som sa dnes ráno zobudila, pričom som ani nechcela ísť spať, lebo neznášam to keď ráno otvorím oči a zrazu všetko na mňa padne. To precitnutie, že volačo sa dojebalo a potom to uvedomenie si reality. To je teda napiču pocit, čo vám poviem.
A týka sa to jeho. A toho, že asi by som mala byť kurva hrdá (do riti používam veľa nadávok) na seba, čo som urobila za posledné týždne, lenže aj jedna silne negatívna vec dokáže prebiť všetko ostatné. Prisahám, že som nemala v živote takto dlhé obdobie prekonávania sa a potlačovania strachu len preto, aby som niečo so sebou robila a aby som sa nevzdala. A ono rada by som v tom pokračovala, ale po včerajšom večeri som si uvedomila, že to ďalej nejde. Aspoň nie takto intenzívne sa s ním stretávať a potom takto padnúť na hubu. A nebolo to prvý krát, ale toto bolo fest silný pád. Nechcem ten večer ani veľmi podrobne opisovať, ide o to, že on nie je ako ja. Chcela som to tak, ale nie je. Ale viem, že toto je môj osobný problém, dokonca by som povedala osobnostný. Viem prečo reagujem tak ako reagujem a viem, že je to čisto len moje ego. Moje ego, ktorého sa dotklo, že má také kamošky. Moje ego, ktoré zranila aj veta, že kedysi patril do veľkej partie (lebo ja som také nikdy nezažila a preto si pripadám menejcenne). Moje ego, ktoré si muselo priznať, že tu vždy budú okolo neho také baby, kamošky, ktorého ho poznajú celú večnosť. A ono sa vlastne nič nezmenilo od nášho prvého stretnutia. Tak isto sa choval voči babám. Má stále také reči, že s hentou toto a tamto, ale pritom paradoxom je, že ani s jednou nemá poriadne nič. A práve také s ktorými má také reči, tak s takými nič nebude mať. Ako ja a jeden kamoš, s ktorým tvrdíme, že spolu chodíme, lebo sme zvedaví na reakcie spoločných známych a proste haluz, ale nehrozí, že by sme spolu fakt niekedy chodili. On si ma dokonca dal na fb do vzťahu a ja som to neurobila, lebo som si myslela, že voči nemu to bude neetické (viem ako chujovo to znie ale neviem to lepšie vyjadriť) a myslela som, že by ho to mohlo prípadne odradiť. Hahahahahahahahhahahahhaha.
Ha.
Napadlo ma to včera, keď som sa nasrane pozerala na neho a tie baby a on sa pozeral na mňa a očividne si užíval situáciu. Ale viem, sama si za to môžem. Nikdy mi nič nesľuboval a keby aj, bola by moja naivita mu veriť. Nič tam nie je. A nebude. O to sa postarám už aj ja.
Lebo mám už dosť tejto tupej bolesti, toho sa ráno budiť a cítiť všetko možné, len nie radosť. Že šťastie? Neviem si predstaviť, že by som niekedy bola šťastná. Čo nie je vôbec pozitívne, ale tak to teraz cítim. Lebo mám rany z minulosti, ktoré sa nevyliečia len tak. A včera to bolo, akoby si zobral nožík a vŕtal sa v mojich starých ranách a ďalšie mi spôsoboval. A to všetko s tým úsmevom super borca. Nie ďakujem, nikdy sa už takto nechcem cítiť.
A nedovolím mu to, aby toto niekedy ešte na mne spáchal. To sa radšej pekne krásne vrátim do svojho prechodného domovu, zbalím si pár handier a zbohom. Irónia je, že posledný asi týždeň, mi tu všetko začalo liezť pod kožu, začala som dokonca uvažovať o tom, že by som tu asi ostala, ale včera mi hrozne pomohol rozhodnúť sa a touto cestou mu ďakujem (pojeb sa).
Ale aby som nebola veľmi negatívna, som rada, že som tam šla. Jednak preto, že už viem, čo ďalej a aj pre toho slepého chlapíka, čo tam mal včera prednášku o tom ako sa vyšplhal na Mount Blanc. A proste robí čo môže. Žije intenzívnejšie ako väčšina zdravých ľudí. A možné je čokoľvek. A fuck, potrebujem adrenalín, tak ako on. Tak isto si pripadám chorá, ale iným spôsobom. A som zúfalá, myslím si, že ak nič neurobím, tak sa zbláznim. A preto aj ľudia robia takéto veci, aby sa zachránili. Aby ušli. Potrebujem sa cítiť živá a cítiť ako mi v žilách prúdi krv, potrebujem niečo hrozne extrémne, niečo čo mi dá pocit, ktorý nemôžem bežne zažiť. A PRI KTOROM ZABUDNEM NA VŠETKY TIETO SRAČKY.
A budem si dovtedy opakovať, že k nemu nič necítim, kým to nebude skutočné. Veď čo mi iné ostáva? *krivý úsmev*
A vlastne vďaka tomu celému som začala aj viac cvičiť. Dala som tri workouty za deň minule. A cítila som sa skvele, je to terapia. A aj beh. A začnem plávať. A odídem.

Potrebujem ho nevidieť.

Potrebujem to nechať ísť.

Je to divné, ale už ma asi takéto veci ani nevedia tak veľmi zraniť ako kedysi, asi som už obrnená, a to je dobré. Niekedy sa už iba na tom smejem, zúfalo, ale smejem. Takto sa začnete smiať nad vecami, nad ktorými by ste kedysi plakali. Ale už aj to vás omrzí a radšej sa budete tešiť zo slniečka a podobných chujovín, len aby ste už nemuseli byť smutní. A ja si postavím stenu, cez ktorú už nič neprejde. Hlavne nie on. A budem radšej hľadať pozitíva a tešiť sa aj z toho, čo nevyzerá zrovna najlepšie, ale nedovolím, aby som sa zase cítila ako kedysi. To nemôžem dovoliť, kvôli sebe. (ha ja sa asi ľúbim)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.