Nevylúštená krížovka.

15. dubna 2014 v 17:57
Často keď si sadnem rozmýšľam čo napísať. Ale nedokážem napísať nič súvislé, nič čo by dávalo hlavu a pätu a to preto, že som sama mala v sebe chaos, ktorý som si chcela upratať napísaním článku. Ale nešlo to.
A teraz sa mi to deje zase, ale snažím sa neprestať písať, lebo mám pocit, že ak by som len na sekundu prestala ťukať do klávesnice, skončí tento článok ako tie predtým. V koši.

Len ma napadla myšlienka, o ktorej som chcela napísať. Že prečo nemôžem byť úplne obyčajná baba? Viete čo myslím. Tie baby, čo nikdy extra nevybočovali, zapadli do kolektívu, študujú alebo pracujú ako sa patrí a prosto povedané nevymýšľajú. A nehľadajú vždy inú cestu, idú proste po tej istej stále, bez toho, aby z nej veľmi alebo úplne vybočili. A toto ja robím, som akoby na hlavu postavená, úplne mimo tých klasických vecí, nech ide asi o čokoľvek. Nezapadám medzi tých, ktorí si ešte zvesela užívajú na výške, ani medzi tých, čo postaviť sa za pás berú ako svoj konečný a nemenný údel. Ani medzi tých, čo keď si nájdu prácu, tak v nej dlho vytrvajú. Som typ čo niekde príde a pritiahne si problémy. A dôvody so všetkým praštiť a s chuťou to nechať a ísť ďalšou cestou. Toto som ja. Iné baby by nesedeli o druhej poobede v nejakej akadémii, lebo by buď boli na prednáške, alebo by boli v práci ako každý poctivý občan, alebo by aspoň robili niečo viac kúl. Minimálne by sedeli s frajerom niekde na kofolke. A to je ďalšia vec. Ja som nikdy nemala skutočný vzťah. Len nejaké divnosti. Nikdy som nestretla niekoho len tak (alebo ja nechápem ako to ostatní robia) a nebola to hneď láska a nezačali sme sa pravidelne stretávať a predtsavovať sa kamarátom a rodičom. Nič z toho. Už len toto je mega čudné, lebo mám dvadsať rokov. A ja skutočne netuším ako to iní robia, alebo wtf...?! Dokonca aj kamarátka zo strednej, ktorá si to tiež nevedela predstaviť je už dneska s asi ročnom vzťahu, v takom istom v akom sú všetci ostatní ľudia a aký si nevedela rpedstaviť. Tým vzniká aspoň aj mne nádej, že sa to raz stane aj mne. Ale viete čo? Nestane. :) Viem to, ja si nenájdem obyčajného chlapa, aspoň do kým, sa ja nezačnem chovať normálne. Civilizovane. A pravdupovediac, neviem či by som mohla uvrhnúť také nešťastie na niekoho koho by som mala rada. Lebo som divná a nevyspytateľná a určite nie som dokonalý typ baby, s ktorou by chcel každý chodiť, lebo sa vie správať, nemusí sa báť ju predstaviť a je hrozne sexy a vtipná a múdra. Lebo kto by chcel babu, čo sa vzdeláva v nejakej pofidérnej akadémii a túži osobnostne rásť. Veď to niečím zaváňa, minimálne ma každý označí za mimoriadne čudnú osobu a v tejto škatuľke ma odloží niekde dozadu svojej mysle. Áno, som čudná, dobrovoľne sa priznávam. A som zyvknutá na tom byť bez frahera, nepovažujem za trgédiu byť single, ale je to niekedy...ťažké. Ale to len vtedy, keď tie myšlienky sú silnejšie než obyčajne. Lebo tiež by som chcela mať niekoho, o koho by som sa mohla úplne prirodzene oprieť, niekoho s kým by som riešila to kde strávime večer...a myslím všetky tie sračky okolo mladíckych bezstarostných vzťahov. A niektorí, väčšina, ľudí to má úplne bezproblémov, je to pre nich priam tá ajprirodzenejšia vec na svete ale pre mňa? Je to len predstava, ilúzia, fatamorgána, nič... Napríklad moja sesternica úplne prirodzene začala vláčiť svojho frajera po celej rodine a ukazovala ho ako nejakú trofej. Ja keby mám niekoho, tak ho zasuniem pod posteľ a vyberiem len keby sa mi to hodilo. Toto ja proste nemám v sebe! Tú akčnosť a sebaistotu a ja to mám v hlave úplne inak nastavené ako tieto baby, o ktorých tu celý čas píšem. Som ako nevylúštená krížovka, teraz sa naozaj tak cítim.
V knižnici mám úplne čudné knihy, a už len to že mám knižnicu môže niekoho šokovať a odradzovať. Nad posteľou mám polepené fotky miest, kde by som chcela raz ísť. Mám bordel v skrini a to sa na dievča nehodí. Píšem si rôzne divné zápisky a nemám rada bežné konverzácie s ľuďmi, sú mi dosť proti srsti, radšej sa rozprávam o emóciách, psychologiských sračkách, rozvoji, knihách, aj bárs o vážnych veciach a to aj s cudzími ľuďmi. Preto u mňa viazne komunikácia s veľmi veľa ľuďmi, lebo nie som ten typ, čo príde a buchne vás do pleca a kecá o ničom vyše hodiny. Alebo aj to že muži majú väčšiu slovnú zásobu, ale ženy viac rozprávajú, lenže väčšinou o tom istom, len to obmenia. Tak potom asi nie som žena. Teda áno som, aj ja rozoberám vzťahy dokolečka a mocem sa v tom tristokrát, ale ukecaná určite nie som. Som introvert, potrebujem byť občas zatvorená na samotke a hľadieť do steny a len premýšľať a spať a premýšľať a byť SAMA. A to nie preto, že by som to tak chcela, proste to tak je. Narodila som sa taká, taká som sa vyformovala :D.
Najlepšie je keď tam sedím s ním a on ma núti robiť veci, ktoré presne nechcem. Niekedy sa toho tak doma bojím, že mám pocit, že ma strach úplne pralyzuje a ja neurobím ani krok. Na niečo je to ale určité dobré. Minimálne som prekonala voči nemu niečo ako blok a už viem byť normálnejšia, aj keď to sme už zistili, že nie som...
Neviem, ale možno iba dnes to takto vidím ,celkom pozitívne, že veď je to len život, hádams a z toho neposeriem... Bojím sa nejakého závezného rozhodnutia, v tom zmysle, že či to nechať alebo sa tomu venovať na plné gule. Bojím sa, že nech sa rozhodnem akokoľvek, bude to nesprávne rozhodnutie, ale teraz si uvedomujem, že nech s arozhodnem akokoľvek, vždy tam budú aj dobré aj zlé veci, a vlastne zle sa rozhodnúť ani nemôžem. A keď sa to celé doserie, keď sa s ním prípadne pohádam, alebo keď si uvedomím, že už stačilo, tak to jednoducho nechám ísť. Za to sa nestrieľa.
Len celkom nerozumiem svojim citom. Voči nemu. bolo by fajn, keby tam žiadne nie sú, to áno, ale sú tam, v sobotu večer som ich dosť intenzívne cítila. :D Ale dnes nič. Sedel oproti mne a nič. Nie úplné nič, ale nešla som sa z neho poondeť. A to ma nejak metie. Som rada, že viem si zachovať odstup, ale zároveň ma to naozaj metie. A aj tak si vždy uvedomím, že fuck, on ku mne nič necíti, ale dnes ma to zistenie trochu sralo, ale iba chvíľu a ja neviem... Myslím, že by som sa mala sústrediť na iné veci. Aj to urobím. A vtedy ma aj napadlo, prečo nemôžem byť ako tie iné normálne baby. Lebo keby to tak bolo, mala by som frajera a nie toto. Nechodila by som na stretnutia s ním, a nečakala, že možno sa niečo zmení a zrazu bum a ... Možno je naozaj niečo na tom padnutí na zadok. :D Neviem, možno je to presne naopak. Že na vzťahu treba pracovať, a budovať ho z niečoho, nemá to byť len chcemická reakcia, ktorá zachvíľu pominie.
Strašne sa v ňom vidím, kurva, že hej, ale znamená to lásku? Znamená to vôbec niečo?
Lebo s najväčšou pravedopodobnosťou nie.
A je to divné, ale teraz ma to nesrie.
Dáva mi to slobodu. Voľnosť.
Ale pravda...niekedy by hrozne bodlo mať frajera. To s tým opretím sa o niekoho, objatím...

A rozhodla som sa. Pre jednu vec. Jeden plán. Muhaaháahá. Toto je niečo, čo si tento rok splním a basta. Fidli.

Do ďalšieho článku ,zbohom.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lennie Lennie | Web | 16. dubna 2014 v 18:16 | Reagovat

Ja mám v poslednom čase presne ten istý problém s blogom a písaním. Buď sa mi nechce púšťať do žiadneho článku, alebo sa konečne už aj "donútim", ale akosi neviem zo seba dostať nič zmysluplné a je po článku :D
Aa čo chcem ešte povedať, že neboj sa byť iná. Tých rovnakých sú na svete milióny (a osobne si myslím, že aj oni riešia problémy, len ich možno až tak často nerozoberajú pred ostatnými a svojou "ukecanosťou" ich vedia dobre zakrývať),preto sa dnes tá odlišnosť od ostatných môže brať aj ako výhoda. Hoci, máš pravdu, v našich prípadoch je ťažšie nájsť tých správnych ľudí, "zaradiť sa",  ale keď ich už konečne nájdeme, sú to o to vzácnejšie priateľstvá :-)
A s chlapmi som na tom tiež tak isto, ako ty :D Prezraď trošku z tvojho plánu, možno by som si zobrala inšpiráciu :D

2 Mirča Mirča | E-mail | 17. dubna 2014 v 12:13 | Reagovat

Jakoby si mi četla v hlavě, tak isto to mám na totata stejne s tebu. V jedné věci sa však lišíme, a to že nechci zapadnut mezi ty normálne, ale líbí se mi byt ina. I když několikrát sem si už řekla, kéž bych byla jako ony, normální, s jistotami. Vždy mě to ale opustí a sem ráda za to že taká nejsu. Nesnažím se být člověk v davu. Kdo potom si? Nejsi už jen část davu? Nebo jsi stále jako jedinečný jedinec?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.