Kurva pozitívny článok. :)

17. května 2014 v 19:59
Ževraj v živote dostaneme dve alebo tri životné šance, keď sa môžme rozhodnúť, že zmeníme svoj život.
Lebo keď niečo chceme, tak to príde za nami, ale my si to možno nevšimneme alebo to necháme ísť zo strachu.
Lebo to čo chceme naozaj najviac, nás vlastne aj trochu desí. Vlastne trochu dosť. Vlastne tak veľmi, že ten strach nás úplne paralyzuje. Stalo sa to aj mne, že som sa toho tak zľakla, tak som sa bála, že som myslela, že sa ani nepohnem. Že sa asi rozplačem z toho strachu, že zaleziem pod stôl a všetko nechám tak, že pred tým ujdem. Skúšala som to. Odísť. Ujsť. Ale ono ma to dobehlo a pravda je taká, že by som pred tým nikdy neušla, len by som sa zmierila časom s tým, že nebudem mať čo chcem, že život taký proste je, že život je sviňa, ktorá nás len skúša a aj tak na konci nemáme nič. Ale nie je to pravda. Je to len pohľad smutného, sklamaného človeka, ktorý je kurva lenivý niečo urobiť.
Lebo všetci sa chcú zmeniť, ale 99 percent ľudí bude o tej zmene len hovoriť.
Ak prehliadneme alebo necháme tie šance ísť, tak skončíme ako smutní starí ľudia, ktorí si na dôchodku spomenú, že kedysi mohli tie šance využiť, ale neurobili to a teraz je už neskoro. (Aj keď možno nikdy nie je).
A ja mám z toho zimomriavky. Nie z toho, že by som umrela ako nešťastná osoba, ktorá si nesplnila sny. Ale z toho, čo zrazu vidím. A nechcem aby to skončilo, nechcem aby som po čase zase upadla do toho starého, aj keď ma do toho okolie akoby prinúti, ale je len na mne, čo s tým urobím, a či vydržím.
Ale zanechalo to vo mne zvláštne teplo a pokoj, čo hovoril ten riaditeľ na prednáške. Nevidím tých, čo hovorili o tom všetkom, čo k tomu vedie, len ten cieľ. Vidím slnko. Vidím jachtu, na ktorej budem dovolenkovať. Vidím more, cítim to teplo na pokožke, vidím ako sa moje deti budú hrať na pláži v piesku.
A teraz sa cítim tak dobre, že je to až zvláštny pocit. Lebo možno pred dvomi rokmi by som si nemyslela, že môže život vyzerať takto. Svetlo.
Celý život som o sebe pochybovala. O svojom myslení, o tom či vôbec niekedy budem niekde patriť, o tom či sa niekedy do mňa niekto zamiluje, proste o sebe. Myslela som si, že nie som normálna. Že som blázon. Že nie som dosť dobrá. Lebo ma o tom presviedčali vlastní rodičia. A oni to nerobili úmyslene, viem, že mi nechceli ublížiť, ale rodičia si niekedy myslia, že to čo robia je najlepšie pre to dieťa, ale nie vždy to tak je. Nikdy som nespĺňala ich predstavy, nebola som tým, čo by so mňa chceli mať. Dookola som počúvala, a ešte aj budem počúvať poznámky môjho brata, ktorý ma len proste nechápe, lebo som odlišná. Na strednej sa mi niekoľkokrát stalo, že keď som niekde bola medzi ľuďmi, tak to dopadlo úplne hrozne. Potom som doma revala s presvedčením, že nikde nikdy nezapadnem, že nikdy nebudem ako ostatní. A to kurva že nebudem. :D
Žijeme v tej najvzrušujúcejšej dobe. Raz si budeme spomínať na to ako bolo všetkého dostatok a ako sme mohli robiť čokoľvek, ako sme mali milón možností, ako sme si mohli užívať života, aké bolo všetko úžasné. Ako sme sa k všetkému mohli ľahko dostať, ako sme mohli zažiť úžasné veci, obrovksé párty, ako sme mohli cestovať kdekoľvek, stretnúť kohokoľvek. Ako sme žili slobodne a nič nás nemohlo zastaviť. :)
Sú tu tí ľudia, tých, ktorých by som v Bratislave nenašla ani keby sa poondím. Lebo v tých vyjebaných obchodoch sa nenájde človek, ktorý by myslel ako ja, lebo tí ľudia myslia inak, konajú inak, majú iný život. V takých obchodoch nenájdem niekoho ako je ten riaditeľ. Lebo v obchode by nerobil, lebo by nechcel robiť na niekoho a byť niekoho otrokom. Nebol by tam, lebo časom by sa prispôsobil ostatným a stal sa nimi. Človekom, ktorému by stačilo zarábať pár šupov, robiť zadarmo nadčasy, sťažovať sa na prácu a potom ohovárať svojho šéfa. Ja by som napríklad rada spoznala človeka, ktorý vlastní tie obchody. Rada by som s ním pokecala o tom ako to dosiahol.
Ja sa nechcem sťažovať na svojho šéfa, ani ho ohovárať, ani nedávať na prácu a takto sa nejak prebiť životom.
Viete čo chcem? Chcem byť ako ten riaditeľ. Chcem mať to čo on. Chcem byť taká inšpirácia ako on. Chcem sa usmievať. Chcem cestovať. Chcem mať pasívny príjem, chcem si veriť.
Nechcem, aby mi roky ubiehali, a ja sa nikde nepohnem, nechcem, aby sa tie roky podobali jeden druhému.
Chcem proste raz ležať na tej pláži ako povedal on a chcem sa usmiať a uvedomiť si, že to všetko stálo za to. Chcem vidieť toľko miest, chcem sa smiať s cudzincami, aj keď hovoríme iným jazykom, chcem byť férová, chcem mať pokoru, ale mať všetko po čom túžim, chcem byť s ním, aj na tej pláži, pozrieť sa doprava, on by otočil hlavu ku mne, mal by zažmúrené oči a usmial by sa tým spôsobom. Pri ňom sa nebudem báť. Lebo viem, že aj keby ma odmietol celý svet, prídem za ním a on mi povie, že to zažil tiež, ale nech na to kašlem. A potom tie momenty, keď budem sedieť na porade, a pôjdem domov šťastná, lebo to bolo celé nejaké fajn, a pre mňa je to neznámy pocit, cítiť sa takto po stretnutí s ľuďmi. Cítiť že chcú to čo ja a sú takí ako ja. A to je tá najlepšia odmena akú môžem dostať.
Bude mrzutý, nahnevaný, bude na mňa nepríjemný, bude náladový, ale ja ho takého chcem. Úprimne.
Bude sa na mňa usmievať, bude na mňa myslieť, bude hovoriť moje meno, bude stále tak dobre voňať.
Budem stále okolo neho prechádzať a cítiť ho. Budem stáť vedľa neho.
Nikdy som si nemyslela, že by mi mohol byť niekto tak podobný.
Nikdy som si nemyslela, že všetko, čo som si vysnívala, sa môže aj stať. Myslela som si, že život je príliš tmavý a negatívny aby sa mi udiali dobré veci. Nikdy som si nemyslela, že nájdem takých ľudí.
Nikdy som si nemyslela, že sa budem takto usmievať už len pri pomyslení na niečo.
Dostala som šancu a ja sa jej kurva že chopím. :)
Preto, že to všetko chcem.
S ním.
A všetko to urobím, len pre ten jeden okamih. Všetko k tomu smeruje. :) :) :) :)

A mám mu to hroznú chuť povedať.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Tajemná Temnota Tajemná Temnota | E-mail | Web | 17. května 2014 v 20:42 | Reagovat

Napsala jsi úplně skvěle a krásně. Máš pravdu, lidé můžou žít život jaký chtějí. Máme hromadu možností. Já ho taky začínám žít a jsem št'astná.

2 StandyB StandyB | 29. května 2014 v 9:10 | Reagovat

to je veľmi inšpiratívne....držím palce aby sa ti všetko podarilo podľa tvojich predstav...tak vieš čo máš robiť ...proste za tým isť a prekonávať prekážky (ľudí čo ti budú tvrdiť, že sa to nedá) good luck

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.