Červen 2014

Nedotknuteľní

21. června 2014 v 14:42 | Jess
Keď som si dnes otvorila svoj blog, keď som si prečítala posledný článok...tak áno. Je to tak. Chce to zmenu. A deje sa. Ona tá zmena sa reálne deje, už v nej žijem. Je to ako...zrazu si to uvedomím, vlastne ani nie keď som v tom, ale keď som niekde inde a mám čas premýšľať, vtedy ma napadne, že ja ani neviem ako ale deje sa to. To čo som chcela, že som po tom tak veľmi túžila, že som si to nakoniec dotiahla k sebe. A je to zvláštne, sedieť tam s ním, vedľa neho, oproti nemu, rozrpávať sa, žartovať, robiť obchod, počúvať to dookola, tak trochu sa hádať, a potom zase sa smiať, a potom mlčať. Je mi strašne divné o tom písať, ale chcela som napísať aspoň niečo. Aspoň kúsok toho, čo teraz prežívam preniesť sem. Pretransformovať to do písmeniek, kým počujem vonku kosačku a kým mama spí v spálni. Je mi fajn.
A milujem letné západy slnka. A chcem ísť raz do Afriky, lebo tam západy slnka trvajú dlhšie.
A ja naozaj neviem ako a kedy sa to stalo. Vtedy keď prišiel za mnou do B? Vtedy, v tom okamihu sa fakt všetko zmenilo? Aj keď nie, nejde o nejaký jeden okamih, je to sled veľa veľa okamihov. Všetkých. Aj tých , keď som ho spoznala, aj keď som s ním nebola. Aj keď som si myslela, že je lepšie keď s ním nie som. A dosť často ma napadne, či by nebolo lepšie, keby som bez neho. Keby jeho prítomnosť v mojom živote je znížená na minimum. A potom si spomeniem, že nie. Že aj keď som ho vídala úplne minimálne, tak tu stále bol, v mojej hlave, nešlo pred tým ujsť, nemala som kam. Takéto veci nás vždy dobehnú, to na čo myslíte, tesne predtým ako zaspávate. Ale nikdy by som si nemyslela, že by som mala takú odvahu. A keby toto celé nemalo nijaký väčší význam, tak som sa tomu aspoň postavila a už len to že s ním dokážem teraz normálne byť bez toho, aby som si pripadala tak nemožne ako predtým je priam zázrak. Ani to neviem ako sa udialo, ale zrazu je to iné. Nevedela som si predstaviť, že by sa stretol s mojimi rodičmi, že by spoznal brata, a zrazu sa to dialo. A to len preto, že som sa zmenila. Že som začala robiť veci ,ktoré by som bežne neurobila. Že som prekročila isté hranice svojho pohodlia, svojho zaužívaného života. Myslela som si, že s ním nemôžem byť, že to nie je možné, lebo som taká aká som a niečo na tom bolo, lebo som bola tak ďaleko od ľudí, možno ani nie fyzicky, ale mala som taký odstup a bola som tak uzavretá do seba, že ak by som ostala taká, nemohlo by sa toto diať. To sú nejaké prírodné zákony alebo čo. :D Proste, je to tak.
A som na seba hrdá, aj keď som včera nepatrila medzi tých, čo niečo vyhrali. Dosť ma to nasralo, ale ja som naozaj hrozne posunula. A nemusí to byť v zymsle, že dostanem cenu, budem stáť vpredu a budú ma fotiť a tlieskať mi. Ale ja tú zmenu cítim v sebe, lebo whatever. Dneska ráno som usmiata umývala okná a...to by moje staré ja nerobilo. Moje staré ja sa málo usmievalo. A potom, keď som si tam vyplňovala zmluvy, tešila sa z výkonu a on sedel oproti a hovoril mi o svojom otcovi, cítila som sa dobre. Lebo je to akoby sme postupne búrali steny. Viete čo myslím.
Myslím tým, rada som s ním, aj keď si to nechcem priznať, aj keď niekedy to všetko stojí hrozne veľa, tie najfasa momenty, ale ja to kurva viem, že to sotjí za to. Že každá tá prekážka, ktorú vnímam ako prekážku, je cesta presne tam kde chcem. Viete, ja nechcem obyčajný život. A možno zniem ako blázon alebo nejaký fanatik zo sekty, ale ja viem, že ma čaká toho hrozne veľa dobrého ak to nenechám. Ak to nevzdám.
Viem, že budem veľa cestovať, viem, že pôjdem do Írska, lebo to je cieľ, ktorý vidím za všetkým. Viem, že budem ešte veľakrát pri mori, viem, že raz budem presne tam kde si želám byť. Viem, že je to vo mne, totálna sila a niečo čo na prvý pohľad na mne nevidno.
A pravdupovediac, ešte vždy váham, a nozaj neviem povedať čo je správne, či to má všetko nejaký význam, ale potom si spomeniem na svoj starý život, a ja nemám čo stratiť. A viem, že bez neho by nič nemalo význam. Lebo nemalo. Snažila som sa nájsť si niečo v živote, čo by mi ho nahradilo, čo by mi dovolilo nad ním kývnuť rukou a nechať to ísť. A vždy príde niečo, keď si poviem, že som hlúpa keď do toho dávam city, všetko by bolo ľahšie keby to beriem iba ako biznis, ale toto tam stále bude, aj keď sa budem tváriť že nie.
A neviem už ani čo viac napísať. Prestávam mať chuť o tom písať, lebo to proste žijem.
Je to ako...
svitanie nad púšťou.
A ja fakt neviem ako som sa v tomto zrazu ocitla.

I see fire

1. června 2014 v 15:17 | Jess

Uvedomila som si jednu vec. Ak budem robiť veci tak ako doteraz, tak sa nikdy nič nezmení. Ak nezmením chovanie, svoje návyky a zvyklosti reagovať na určité veci nejak, proste ak ostanem v tom zabehnutom niečom, čo som si časom vytvorila, tak sa nikdy nezmením. A verte tomu, že chcem. Tak ako takmer všetci, lebo to čo robíme, nás nerobí šťastnými. A je jedno prečo sme takí akí sme, ale vieme, že to chceme inak. V budúcnosti sa vidíme lepšie, pritom neurobíme jediný krok inak ako doteraz. Preto logicky iní ani nemôžme byť, budú to iba naše priania. Ale ak sa zatneme a konečne niečo urobíme inak, možno aj takú nabežnejšiu vec ako to, že pôjdeme niekde inou cestou alebo si začneme dávať budík skôr, tak tým krokom sa vidáme na cestu, ktorá môže byť ešte veľmi zaujímavá.
Pamätám si ako som kedysi čítala o tom aké je dôležité ísť si za tým čo chceme a za svojimi snami. Prišlo mi to jednoduché, logické, veď prečo by sme mali ísť proti sebe, ale zistila som, že to také jednoduché nie je. Vždy radšej robíme niečo čo nechceme ako to čo chceme, lebo to čo chceme chce aj viac snahy.
A teraz som sa ocitla v situácii, keď sa môžem rozhodnúť ísť si za tým, čo chcem, a prekonávať všetky tie prekážky alebo sa vrátiť do toho starého života. V ktorom som naozaj nerobila, to čo som chcela. V ktorom som sa stále na niečo sťažovala a v ktorom som nebola šťastná. V ktorom som sa bála úplne všetkého.
Nie že by som sa teraz nebála. Dokonca sa bojím ešte viac ako kedysi, ale to len preto, že teraz sa vystavujem takým situáciám, z ktorých mám paniku. Preto oveľa častejšie cítim strach ako kedysi, alebo je intenzívnejší. A mňa štve keď sa bojím, ten neskutočný strach, ma tak štve, že s ním začnem bojovať, lebo ho už nechcem cítiť.
A iba tak sa odlíšim od iných, od tých čo presne "vedia" čo sa môže a čo nie, že nebudem ako oni. Že sa budem inak chovať, aj keď budem pred nimi čudná. Ale to som bola aj doteraz. Ale čakám raz na okamih, keď mi niekto povie, že som úplne normálna. A viem, že mi to povie len človek, ktorý bude ako ja. :-)
Iba tak nebudem rovnaká ako môj otec (a možno je smutné to keď tvrdím, že nechcem byť ako on, ale je to tak), keď urobím presný opak toho, čo by urobil on. A to, že som dnes išla za ním a povedala mu čo som chcela, to bol presne ten krok, ktorý by som kedysi neurobila. Nešla by som za ním, radšej by som sa s ním nebavila ešte týždeň a potom sa s ním aj bavila, ale myslela si svoje ako vždy doteraz, ale urobila som to. Lebo ako som tam tak stála a pozerala na neho, uvedomila som si, že buď to urobím, alebo ostanem taká ako predtým, a dokonca že budem ako on. Lebo on by neprišiel, on by ostal urazený. A toto ma od neho odlišuje. Tento možno úplne jednoduchý a pritom najťažší krok, ktorý som urobila.
Dosť často mávam dni, keď sa vo svojom tele necítim dobre. Hneď ako ráno vstanem sa mám chuť zahrabať a prestať existovať alebo byť niekým iným. Nie som so sebou spokojná, ale aj v tomto sa udeje zmena, len keď tomu dopomôžem niečím konkrétnym. Ok, nič viac ma už nenapadá, tak idem jesť.

;-)

PS: Jjaj, ešte jedna vec. O rok pôjdem do Írska. A bodka. :) :)
PS2: Teda, urobím pre to všetko. Mám na to celýý rok. A veď ľudia zdolali už aj väčšie méty.
PS3: Omg, už teraz sa teším.
PS4: :))