I see fire

1. června 2014 v 15:17 | Jess

Uvedomila som si jednu vec. Ak budem robiť veci tak ako doteraz, tak sa nikdy nič nezmení. Ak nezmením chovanie, svoje návyky a zvyklosti reagovať na určité veci nejak, proste ak ostanem v tom zabehnutom niečom, čo som si časom vytvorila, tak sa nikdy nezmením. A verte tomu, že chcem. Tak ako takmer všetci, lebo to čo robíme, nás nerobí šťastnými. A je jedno prečo sme takí akí sme, ale vieme, že to chceme inak. V budúcnosti sa vidíme lepšie, pritom neurobíme jediný krok inak ako doteraz. Preto logicky iní ani nemôžme byť, budú to iba naše priania. Ale ak sa zatneme a konečne niečo urobíme inak, možno aj takú nabežnejšiu vec ako to, že pôjdeme niekde inou cestou alebo si začneme dávať budík skôr, tak tým krokom sa vidáme na cestu, ktorá môže byť ešte veľmi zaujímavá.
Pamätám si ako som kedysi čítala o tom aké je dôležité ísť si za tým čo chceme a za svojimi snami. Prišlo mi to jednoduché, logické, veď prečo by sme mali ísť proti sebe, ale zistila som, že to také jednoduché nie je. Vždy radšej robíme niečo čo nechceme ako to čo chceme, lebo to čo chceme chce aj viac snahy.
A teraz som sa ocitla v situácii, keď sa môžem rozhodnúť ísť si za tým, čo chcem, a prekonávať všetky tie prekážky alebo sa vrátiť do toho starého života. V ktorom som naozaj nerobila, to čo som chcela. V ktorom som sa stále na niečo sťažovala a v ktorom som nebola šťastná. V ktorom som sa bála úplne všetkého.
Nie že by som sa teraz nebála. Dokonca sa bojím ešte viac ako kedysi, ale to len preto, že teraz sa vystavujem takým situáciám, z ktorých mám paniku. Preto oveľa častejšie cítim strach ako kedysi, alebo je intenzívnejší. A mňa štve keď sa bojím, ten neskutočný strach, ma tak štve, že s ním začnem bojovať, lebo ho už nechcem cítiť.
A iba tak sa odlíšim od iných, od tých čo presne "vedia" čo sa môže a čo nie, že nebudem ako oni. Že sa budem inak chovať, aj keď budem pred nimi čudná. Ale to som bola aj doteraz. Ale čakám raz na okamih, keď mi niekto povie, že som úplne normálna. A viem, že mi to povie len človek, ktorý bude ako ja. :-)
Iba tak nebudem rovnaká ako môj otec (a možno je smutné to keď tvrdím, že nechcem byť ako on, ale je to tak), keď urobím presný opak toho, čo by urobil on. A to, že som dnes išla za ním a povedala mu čo som chcela, to bol presne ten krok, ktorý by som kedysi neurobila. Nešla by som za ním, radšej by som sa s ním nebavila ešte týždeň a potom sa s ním aj bavila, ale myslela si svoje ako vždy doteraz, ale urobila som to. Lebo ako som tam tak stála a pozerala na neho, uvedomila som si, že buď to urobím, alebo ostanem taká ako predtým, a dokonca že budem ako on. Lebo on by neprišiel, on by ostal urazený. A toto ma od neho odlišuje. Tento možno úplne jednoduchý a pritom najťažší krok, ktorý som urobila.
Dosť často mávam dni, keď sa vo svojom tele necítim dobre. Hneď ako ráno vstanem sa mám chuť zahrabať a prestať existovať alebo byť niekým iným. Nie som so sebou spokojná, ale aj v tomto sa udeje zmena, len keď tomu dopomôžem niečím konkrétnym. Ok, nič viac ma už nenapadá, tak idem jesť.

;-)

PS: Jjaj, ešte jedna vec. O rok pôjdem do Írska. A bodka. :) :)
PS2: Teda, urobím pre to všetko. Mám na to celýý rok. A veď ľudia zdolali už aj väčšie méty.
PS3: Omg, už teraz sa teším.
PS4: :))
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lennie Lennie | 2. června 2014 v 19:44 | Reagovat

Držím palce pri vybavovaní Írska ;-) Ja verím, že sa ti to podarí, možno aj skôr, ako o rok, len treba začať hľadať potrebné informejšn ;-)

2 jess jess | 7. června 2014 v 15:28 | Reagovat

[1]: Ďakujem Lennie :) :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.