Nedotknuteľní

21. června 2014 v 14:42 | Jess
Keď som si dnes otvorila svoj blog, keď som si prečítala posledný článok...tak áno. Je to tak. Chce to zmenu. A deje sa. Ona tá zmena sa reálne deje, už v nej žijem. Je to ako...zrazu si to uvedomím, vlastne ani nie keď som v tom, ale keď som niekde inde a mám čas premýšľať, vtedy ma napadne, že ja ani neviem ako ale deje sa to. To čo som chcela, že som po tom tak veľmi túžila, že som si to nakoniec dotiahla k sebe. A je to zvláštne, sedieť tam s ním, vedľa neho, oproti nemu, rozrpávať sa, žartovať, robiť obchod, počúvať to dookola, tak trochu sa hádať, a potom zase sa smiať, a potom mlčať. Je mi strašne divné o tom písať, ale chcela som napísať aspoň niečo. Aspoň kúsok toho, čo teraz prežívam preniesť sem. Pretransformovať to do písmeniek, kým počujem vonku kosačku a kým mama spí v spálni. Je mi fajn.
A milujem letné západy slnka. A chcem ísť raz do Afriky, lebo tam západy slnka trvajú dlhšie.
A ja naozaj neviem ako a kedy sa to stalo. Vtedy keď prišiel za mnou do B? Vtedy, v tom okamihu sa fakt všetko zmenilo? Aj keď nie, nejde o nejaký jeden okamih, je to sled veľa veľa okamihov. Všetkých. Aj tých , keď som ho spoznala, aj keď som s ním nebola. Aj keď som si myslela, že je lepšie keď s ním nie som. A dosť často ma napadne, či by nebolo lepšie, keby som bez neho. Keby jeho prítomnosť v mojom živote je znížená na minimum. A potom si spomeniem, že nie. Že aj keď som ho vídala úplne minimálne, tak tu stále bol, v mojej hlave, nešlo pred tým ujsť, nemala som kam. Takéto veci nás vždy dobehnú, to na čo myslíte, tesne predtým ako zaspávate. Ale nikdy by som si nemyslela, že by som mala takú odvahu. A keby toto celé nemalo nijaký väčší význam, tak som sa tomu aspoň postavila a už len to že s ním dokážem teraz normálne byť bez toho, aby som si pripadala tak nemožne ako predtým je priam zázrak. Ani to neviem ako sa udialo, ale zrazu je to iné. Nevedela som si predstaviť, že by sa stretol s mojimi rodičmi, že by spoznal brata, a zrazu sa to dialo. A to len preto, že som sa zmenila. Že som začala robiť veci ,ktoré by som bežne neurobila. Že som prekročila isté hranice svojho pohodlia, svojho zaužívaného života. Myslela som si, že s ním nemôžem byť, že to nie je možné, lebo som taká aká som a niečo na tom bolo, lebo som bola tak ďaleko od ľudí, možno ani nie fyzicky, ale mala som taký odstup a bola som tak uzavretá do seba, že ak by som ostala taká, nemohlo by sa toto diať. To sú nejaké prírodné zákony alebo čo. :D Proste, je to tak.
A som na seba hrdá, aj keď som včera nepatrila medzi tých, čo niečo vyhrali. Dosť ma to nasralo, ale ja som naozaj hrozne posunula. A nemusí to byť v zymsle, že dostanem cenu, budem stáť vpredu a budú ma fotiť a tlieskať mi. Ale ja tú zmenu cítim v sebe, lebo whatever. Dneska ráno som usmiata umývala okná a...to by moje staré ja nerobilo. Moje staré ja sa málo usmievalo. A potom, keď som si tam vyplňovala zmluvy, tešila sa z výkonu a on sedel oproti a hovoril mi o svojom otcovi, cítila som sa dobre. Lebo je to akoby sme postupne búrali steny. Viete čo myslím.
Myslím tým, rada som s ním, aj keď si to nechcem priznať, aj keď niekedy to všetko stojí hrozne veľa, tie najfasa momenty, ale ja to kurva viem, že to sotjí za to. Že každá tá prekážka, ktorú vnímam ako prekážku, je cesta presne tam kde chcem. Viete, ja nechcem obyčajný život. A možno zniem ako blázon alebo nejaký fanatik zo sekty, ale ja viem, že ma čaká toho hrozne veľa dobrého ak to nenechám. Ak to nevzdám.
Viem, že budem veľa cestovať, viem, že pôjdem do Írska, lebo to je cieľ, ktorý vidím za všetkým. Viem, že budem ešte veľakrát pri mori, viem, že raz budem presne tam kde si želám byť. Viem, že je to vo mne, totálna sila a niečo čo na prvý pohľad na mne nevidno.
A pravdupovediac, ešte vždy váham, a nozaj neviem povedať čo je správne, či to má všetko nejaký význam, ale potom si spomeniem na svoj starý život, a ja nemám čo stratiť. A viem, že bez neho by nič nemalo význam. Lebo nemalo. Snažila som sa nájsť si niečo v živote, čo by mi ho nahradilo, čo by mi dovolilo nad ním kývnuť rukou a nechať to ísť. A vždy príde niečo, keď si poviem, že som hlúpa keď do toho dávam city, všetko by bolo ľahšie keby to beriem iba ako biznis, ale toto tam stále bude, aj keď sa budem tváriť že nie.
A neviem už ani čo viac napísať. Prestávam mať chuť o tom písať, lebo to proste žijem.
Je to ako...
svitanie nad púšťou.
A ja fakt neviem ako som sa v tomto zrazu ocitla.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.