Červenec 2014

Kecy

4. července 2014 v 22:40
Chýba mi to, že by sa viac zaujímal, že by toto bol ten top jeho života, to, čo by riešil najviac, v čom by bol stále, na čom by pracoval vo dne v noci. Serie ma to ako to je. Že je piatok večer, on má svoj život, party alebo neviem aký život, život s kamarátmi. Vždy to zabolí, vždy to pichne pri srdci. To, že má fasa život aj bezo mňa. Že nie je závislý na mojej prítomnosti.
Bože, toto by som nepísala, keby dnes prišiel ten chalan. Keby sa na to prvotriedne nevyserie. Keby mi zodvihol telefón. A keby mal aspoň gule na to mi povedať čo sa stalo. Že to nechce robiť. Že kašle na systém. Že si ide svoje. Stačilo by že by len zodvihol telefón a povedal úprimne čo si myslí a bodka. Nič extra špeciál.
Fuck. Takéto veci ma úplne udupú do zeme. Že mi mama povie, že v tom nemám perspektívu. Potom to, keď si uvedomím, že mňa nebaví vlastne finančný trh. Tí ľudia, čo už dopredu viem, že to nebudú robiť. Tí, v ktorých vidím totálny potenciál a potom sa už neukážu.
A potom on, čo z neho ani necítim nejakú podporu, len povie, že to mal tak isto, ale... Nič.
Strašne by som chcela podnikať. Totálne by ma to napĺňalo, robiť obchod, predávať... A toto by som rada povedala jemu, ale on nemá čas, on musí ísť cvičiť, on musí hento a tamto. On má svoje veci. Potom po víkende si sadneme a zase nič poriadne som neurobila. A zase len dokolečka nič. A ten chujský pocit zo všetkého. Potom mu už nič z tohto nepoviem, lebo ma to prejde. Lebo bude deň detí a sračky a koniec. Ani ten detí nechcem. Chcem svätý pokoj.
Chcem si predávať svoje, robiť svoje, tešiť sa.
Psychologička, ku ktorej som sa rozhodla ísť, si myslí, že som vpohode. Že nič také sa nedeje. Ale ja si to nemyslím. Zožiera ma to zvnútra a občas neviem čo s tým robiť. Úzkosť. Nepokoj.
Myslím si, že to zmizne ak nechám toto všetko. Tento svet plný hmotných nedôležitých vecí. Predo mnou leží môj telefón. Nejaká smiešna škatuľka, so smiešnymi aplikáciami. Netuším ako funguje, ako môžem s niečím takým volať, ale keď sa s ním volať nedá a nefunguje tak sa rozčulujem, lebo beriem ako samozrejmosť, že musí fičať. Myslíte že to potrebujem? Všetky tie čísla a fotky a hudbu v tom? Nie. Možno tak hudbu. Ale samo o sebe nie. Nepotrebujem si volať, nepotrebujem byť stále s niekým v spojení. Nie tak. Nie takým spôsobom.
Občas idem vo výťahu a uvedomujem si aké je to zvláštne, ísť v nejakej krabici hore a dole a niekde do výšky. Také neprirodzené.
Alebo ma to chytilo minule, chcela som ísť pešo, nechcela som nasadnúť do auta, do tej veci, čo ide po ceste a z ktorej trčí smiešna anténka. Nerozumiem tomu. Chytala ma z toho úzkosť, ktorá by ma prešla ak by som šla pešo, ak by som kráčala na vlastných nohách, cítila každý kameň, pôdu pod nohami, stihla sledovať všetko naokolo.
Mám rada jazdu autom, cestovanie. Ale niekedy mi všetky tieto veci prídu také nelogické, akoby som bola mimozemšťan, ktorý práve pristál na zemi a nechápe. Ale že absolútne nechápe, čo to okolo neho má akože znamenať. Lebo to by ani nechápal. Že čo to kurva je akože. Čo si to držíme pri ušiach, do čoho to stále ťukáme, čo nám robí takú radosť z toho keď sme niekde, len sa tam fotíme a vlastne si to vôbec neužívame. Len sa odfotiť a capnúť to na internet.
Alebo nerobiť hudbu, len sa obliekať jak dilino, zaujať tým a snažiť sa pochovať komplexy z detstva. Nič nedať zadarmo, len čakať čo príde naspäť. Robiť čisto obchod a brať všetko ako obchod. Toto nie je môj svet.
Potrebujem od toho odísť. Ležať v tráve. (Plačem teraz). Na slnku. Plávať v riekach. Zaspávať pod nebom plných hviezd. Riešiť len kde a ako zoženiem jedlo na ten deň. Nechať padať dažďové kvapky na telo, nie sa pred dažďom schovávať. Pozerať sa ako tie kvapky padajú na litsty a ako sa z nich kĺžu na zem.
Myslíte že potrebujem všetky tie zápisníky, kozmetiku a handry? Nie. Vojdem do obchodu a nič sa mi nepáči. Prisahám že 99 percent tých vecí je na kokot a to jedno percento je ok. Potom si zapnem video jednej mojej obľúbenej blogerky, a ona si tam cápe na seba kilo mejkapu, jej pôvodnú tvár ani nevidno, je z nej iný človek. Myslíte že taký človek sa má rád taký aký je? Myslíte že ju takú niekto raz bude mať rád? Nie , lebo jej tvár nikto vlastne ani nevidí. A ona sa ju snaží tiež zakryť. Sama pred sebou.
Vytvoríme si umleé riasy, a umelé vlasy, peroxidom si vyťaháme farbu vlasov. Nosíme niečo čo nám je nepohodlné. Neoblečieme si niečo čo sa nám páči, len preto, že sa to nenosí teraz. A čo si preboha o nás druhí pomyslia. Kvákame o ničom, len aby nebolo ticho. Sme s ľuďmi, ktorí nás ťahajú dole. Lebo sami sa nevedia dostať hore. Tak nás stiahnu so sebou. Pijeme alkohol, pritom na ňom nie je nič chutné. Nepijem už ani radler, víno mi je silné, nemám na to už ani chuť. O cigaretách ani nehovorím. Dnes ten pohľad na tie baby dole, a ja a oni traja hore. Nepotrebujem dole fajčiť a ohovárať a neviem čo riešiť, radšej byť hore s nimi, s chlapmi, preberať Pána prsteňov.
Čím ďalej tým menej mi chutia sladké vody, alebo sladké vo všeobecnosti. Sladké sú už aj žemle, aj bagety aj všetko. Do všetkého drbú cukor. Ble.
Zakážu predávať kravské mlieko v automatoch, ale dovolia predávať vodu zriedenú s mliekom v Tescu, a všetky tie éčka veselo uložia na pulty a niečo čo je domáce zakážu. Všetko je nahlavu, ale som si istá, že to aj tak ide dobrým smerom. Že tak ako mňa aj ostatných ľudí to omrzí, že prestanú ťukať do mobilu, prestane im záležať na počte virtuálnych priateľov, prestane im chutiť umelina, prestane ich baviť samá reality šou v telke, presatne ich baviť čumieť do čiernej škatule, prestane ich baviť čítať Nový čas a tešiť sa z cudzieho nešťastia v správach, prestane ich baviť všetko čo škodí ich telu. Lebo to automaticky začne telo odmietať aj myseľ, keď je zdravá, keď sa človek začne mať rád. Vtedy nepotrebuje tie sračky navyše.
Viem, čo potrebujem.
Sakra.
A viem, že toto nepotrebujem. Ten hektický život, plný tých zvláštnych až nereálnych, nelogických vecí... Nepotrebujem manažovať ľudí, ani počítať peniažky. Chcela by som mať možno jachtu, ale možno by mi stačila obyčajná loďka. Nejde o to mať tú jachtu. Chcela som ju, lebo som myslela, že by bol na nej so mnou. Že by som tam bola s ním.

To, čo potrebujem je sedieť pri mori v Írsku. Ale nie len to. Som cestovateľ. A tu ma spútava nejaký divný svet, z ktorého mám úzkosti. Hľadím na tých ľudí na fejsbuku, na ich fotky a to ako veria tomu celému, ako si nedovidia ďalej od nosa, ako sa ani na chvíľu nezastavia a nezamyslia nad tým čo robia. A aký to má zmysel.
Moja psychologička má možno pravdu. Možno som úplne vporiadku a to je ten problém. Lebo všetko naokolo je nenormálne. Len sa ma snažia všetci presvedčiť o tom, že tak to má byť.

Ľudia sú samovrahovia. Nezabijú sa ihneď, ale v malých dávkach sa zabíjajú deň čo deň. Napríklad fajčením. Sú posratí si zobrať život hneď, ale robia to maličkými krôčkami. Nenápadne.
A citovo sa vydierajú vo vzťahoch. Sú žiarliví, makoví, orechoví a ešte sú na to veľmi hrdí. Myslia si, že to čo oni vnímajú ako lásku je láska, ale nie je to nič.

Ľudia na seba pozerajú v zrkadle a sami seba nespoznávajú. A pýtajú sa kedy sa z nich stalo to čo sú dnes.

Neviem.

Len potrebujem prírodu a všetko to prirodzené. To by ma vyliečilo. Vtedy by mi prešli tie úzkosti.