Requiem for Steve Jobs

22. prosince 2014 v 22:48
Žijem.
Žijem si. Tak celkom radostne.
Vskutku. :-D
Dočítala som biografiu o Jobsovi. Doteraz nemáme stromček. Pípa mi mobil kvôli Jožkovým správam. Tento rok zaručene nebude snežiť. A je mi to úprimne šumafuk. Sú to banality. Ako aj to, že sme vytopili susedu pod nami. Lebo sme sa o polnoci kúpali spolu vo vani a mali záchvaty smiechu a správali sa ako retardovaní. Ale žijeme si v nejakom vlastnom svete.Verím tomu, že keď si ideme mestom a vidia nás iní ľudia, nerozumejú nám, tak isto ako ja nedokážem rozumieť im. Ale tak je to vporiadku.

Vlastne nie o tomto som chcela.

Chcela som napísať, že niečo tu naozaj ostalo zo Steva Jobsa.

Skutočne neviem či existuje niečo po smrti. Ale myslím si, že nie. Že život je ako Micsrosoft, má v sebe zakomponovaný vypínač. Stačí, že ho stlačíte a ostane tma. Je to koniec.
Tak či onak, Steve úplne nezmizol. Ostal v jeho produktoch, ostal ako myšlienka, ktorá sa dostane do mozgu a usalaší sa tam. Nie na deň. Asi na celý život.
Ukázal mi aká je jednoduchosť krásna. Je pre mňa inšpiráciou v tom, že po prvé...treba si ísť nekompromisne za vlastnou víziou. Keď viete, že máte niečo dať svetu, tak mu to dajte. Po druhé. Buďte iní.

Divný. Je jedno čo si o vás myslia ostatní, vy si robte svoju prácu, choďte si svojou cestou a nepozerajte sa na okolie. Oni aj tak nemôžu určovať ako máte žiť. Nežite život cudzích ľudí. Nestrácajte tým čas. Po tretie...buďte úprimný, a priznajte si aj pred sebou, keď niečo pokašlete. Alebo zanedbáte, keď niečo neurobíte naplno.

Povedal mi to aj Jožko tento víkend. "Ide o to, že viem, že si to mohla urobiť aj lepšie." A to je pravda, nič viac.

Teda myslím, ukázal mi tú stránku perfecionizmu. Túžbe po dokonalosti. ....áách, kurva, zimomriavky.

Po už neviem koľké...je dôležité to robiť pre ľudí. Priniesť im niečo

hodnotné.


Po ďalšie, uvedomovať si, že život je časovo obmedzený. Jediný spôsob ako sa vyhnúť dojmu, že máme čo stratiť. Vieme čo je to pravé. Vždy to nejak vieme, ale je ťažké nezísť z cesty.
Mám ho skutočne rada. Počas čítania knihy o ňom som si uvedomila ako veľmi mi je ľúto, že už nežije. Že som ho nikdy nestretla, nevidela, že by mi stačila len minútka s ním, povedať mu helou a usmiať sa, možno povedať že som zo Slovenska a že ho obdivujem. A on by možno nepovedal nič, možno by ma zaradil do skupiny "blbci", but who cares.
Ale aspoň cez knihu som sa dostala k nemu. Tak trochu som si pričuchla k jeho životu. A k myšlienke, ktorú odovzdal svetu.
A chcem povedať...že sa nemusel báť. Niečo tu po ňom naozaj ostalo. A nie je toho málo. A dúfam, že nevadí, že toto nepíšem na Macu... :-)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.