Leden 2015

Radosť zo života

17. ledna 2015 v 14:49 | Silvia
Všetci nejak vnútorne bažíme po spokojnosti. Celý život sa hnáme za akýmsi šťastím, o ktorom sme počuli od druhých, že existuje. Vidíme ho v detských tvárach a ich šibalskom úsmeve, na bábätkách sediacich na kolene svojho otca. Usmievajú sa na nás, lebo sa usmievame na nich my. Usmievajú sa lebo sa im prihovárame žvatlaninou, o ktorej si myslíme, že ňou hovoria bábätká a že nám rozumejú. Ale omyl. Netušia, čo vychádza z našich úst a preto sa asi aj tešia. Nepotrebujú slová, aby sa tešili. Stačí im váš úsmev, vaša veselá tvár, po ktorej len opakujú.
Žijeme si v akosi nekonečnom kruhu ubiehajúcich dní, potom keď sa nachvíľu zastavíme pri káve a len ticho sledujeme cez okno prechádzajúcich ľudí, hovoríme ako nechápeme, kde sa ponáhľajú, A tak trošku si priznáme, že to robíme aj my, ale my si to aspoň uvedomujeme! Pri tom ako miešame cukor v káve, aby sme si život osladili, hovoríme o tom, čo by nás urobilo šťastnými a spokojnými.
Večer v posteli nevieme zaspať, lebo ani na malú chvíľu nevieme odstrihnúť nekonečnú niť myšlienok. Víria nám hlavou jedna za druhou a takto postupne upadneme do bdelého spánku. A ráno sa cítime akýsi nevyspatí po desať hodinovom spánku. A prvé čo urobíme ráno, znovu spustíme v hlave niť myšlienok, karhaní, úloh na deň, stretnutí a našej túžby konečne tento deň nájsť šťastie. Ale ako to urobiť?
V prvom rade prestaňme neustále rozmýšľať nad "smrteľne" dôležitými vecami. Nič totiž nie je až tak dôležité ako sa nám to zdá. Veci plynú. Aj bez nášho nekonečného snaženia, našej neutíchajúcej aktivity už od rána.
Dnes je svet prepchaný radami na úspech. Na šťastný život. Hovoria, že staňte sa úspešným a to vám prinesie šťastie, uznanie, spokojnosť.
Ale...hm...nie je to tak. Úspech príde až po tom ako budete spokojní. Nepríde prvý a nedonesie so sebou šťastie. Možno len prchavé.
V dnešnej dobe však akoby každý musel byť dravec bojujúci za vlastné úspechy, šťastie, rodinu, deti, peniaze, smrť. Že nikto vám dnes nič nedá na podnose. Všetko si musíte vybojovať, musíte vedieť jazyky, musíte byť samostatný, zodpovedný, nebáť sa a komunikatívny, pravdaže! Ale úprimne? Nemusíte.
Je dokázané, že hnanie sa za cieľmi je zbytočné. Ak teda netúžite len po vlnách radosti a následnom páde. Z naplnenia cieľov sa tešíme veľmi krátko. Už dokonca keď dosiahneme cieľ, nerozmýšľame nad ním, ale nad ďalším, ktorý sme ešte nepokorili. Zbierame medaily, na ktoré s odstupom času len civíme a sme naplnení hrdosťou. Naše ego celé žiari od šťastia. Ale po vyrovnanosti a spokojnosti ani chýru ani slychu. Prečo?