Áno,

2. června 2015 v 10:58
Čo sem kurva napísať. Mám nervy, ale na seba. Lebo som robila to isté, čo kedysi a viem, že také veci sú na prd ale aj tak som to urobila. Verila som v niečo, vysnívala som si niečo, čo bolo založené len na predstave... Aj keď... Ok. Možno som teraz naštvaná, ale iný pohľad je, že som počúvala svoje srdce. Napriek tomu ako to dopadlo, som naozaj počúvala svoje srdce. A konečne som to uzavrela s Jožkom. Mám ho rada, hrozne, je to môj najlepší kamarát, ale tam to končí. Dal mi veľa, dali sme si veľa, ale je čas pohnúť sa. Je to to isté ako povedať Miňovi, že idem preč a že ak mi nebude platiť aspoň 350 euro tak sa už nevrátim. Mám chuť si vybudovať niečo vlastné. Nie byť závislá na rodičoch, nebyť v tom komforte, ktorý síce doma mám, ale nikde to nesmeruje. Chcem si zarobiť dosť peňazí, aby som sa nemusela na nikoho spoliehať, chcem byť samostatná. Starať sa o seba, o svoje. A k tomu patria aj rázne rozhodnutia.
S Jožkom ostávame kamaráti, lebo ho nechcem stratiť, podľa mňa by to ani tak nemalo byť že po konci vzťahu bude úplný koniec. Nechcela by som to tak.

A potom sa mi zapáčil jeden chalan. Cestovali se spolu busom veľakrát. Aj sme sa rozprávali, lebo to bola nejaká zhoda okolností, že roznáša pizzu, a ja som mu ešte tak dávno povedala, že teba z niekade poznám a nakoniec to bolo z busu, a potom sme občas spolu kecali a bolo to fajn a mne sa postupne zarezával pod kožu a asi pred týždňom ma zabil informáciou že má dvojča. A odvtedy to išlo so mnou dolu vodou. Zrazu to už nebolo len o nezáveznom konverzovaní. O tom, že ok ak pôjdeš busom tak sa budeme baviť ak nie ta mi je to jedno. Už mi to nebolo jedno, začalo mi na tom záležať a to je ten prúser. Trvá to asi týždeň...a možno aj menej. Ani včera ani dnes nešiel. Asi už býva vo svojom. Takže busom ani už nepôjde. Mala som chuť rozkopať prvú vec, čo by mi prišla do cesty. Mala som chuť kričať, nadávať, vrieskať.... Ale načo?

Na konci všetkého mi sprájemnil dni. Nebolo toho veľa, ale bolo to super. Vtedy, keď sme sa prvýkrát bavili som išla vysmiata do roboty ako lečo. Urobil mi deň. A potom zase. Ale už je koniec. Ja si idem svojou cestou a on svojou. Možno sa ešte niekedy uvidíme, možno nie. Chcela som to zobrať do vlastných rúk. Už ma nebavilo vyčkávať a spoliehať sa na osud. Ale aj tak osud nado nou vyhral. Lebo to zariadil tak, že náhodne nám už neskríži cesty. Dal ná príležitosť , ale mne to celé neskoro dokleplo a už je neskoro... Neskoro. Tak či tak, mu budem vďačná za tie krátke ale milé chvíľky. Zase som sa cítila ako zamilovaná tínedžerka. Chcela som s ním byť. Nie tak snovo, nie len v myšlienkach ale reálne. Chcela som aby a zavolal na svoj byt. Chcela som mu povedať, že chcem mať dvojičky chlapcov.

To že sa mi dnes v noci s ním snívalo je bodka.

Nezistím ako sa bozkáva, ani ako chutí. Ale tak to asi malo byť. Chcela som osud nakopať doriti za to, ale ... Neviem.

O týždeň idem do Írska. Presne o týždeň. Budem letieť ozajstným lietadlom, neviem koľko kilometrov nad zemeou a asi to ani nechcem vedieť. Bojím sa výšky. A ak náhodou šťastne doletím na miesto činu, tak ta budem sama v krajine anglicky hovoriacej, a budem jesť hranolky s octom. A budem grcať pri každej vŕbe, ak tam teda rastú vŕby. A všetko to bude čisto spontánne. A tak.

Sny sa majú plniť, preto tam idem. Či sa bojím? Áno, ale viac sa teším. Všetko tu nechám, a budem ako to poletujúce babie leto. Budem mať čistý vzduch v pľúcach, skicák a tušku. Nebojím sa toho, čo bude tam. Bojím sa že by som ostala tu a že by ma to tu zožralo.

Nie som tu šťastná. A nič ma tu nedrží. Ešte aj osud mi odpratal z cesty možné držadlá. Som voľná. Môžem ísť. Držte mi palce a modlite sa za mňa.


Adiós amigos.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Lennie Lennie | Web | 5. června 2015 v 20:35 | Reagovat

Ja len prajem veľa veľa šťastia na začiatok a čakám na nejaký report :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.