Září 2015

Jedného dňa.

15. září 2015 v 22:03
Som naspäť z Prahy domov. Ubehlo to rýchlo, to vám poviem... Tri dni je na Prahu málo. Ale je nádherná. Celý výlet tam bol úžasný. Nabitý bohatým programom, smiechom, jedlom, zážitkami.
Vlastne nie o tom som chcela. Pomedzí písanie tohto článku rozprávam bratovi, čo som zažila a koho som stretla. Preto je ťažké si usporiadať myšlienky. Len občas keď som si tam ľahla v hosteli do postele a keď sme išli naspäť vlakom, tak ma napadlo, že som zabudla ľúbiť.
Do slúchatiek mi nahlas hrá José. Viem, že M. má svoj život. Uvedomila som si, že aj keď mám pocit, že v niektorých veciach mi dokáže len on rozumieť, tak má to svoje, to čo sa mňa vôbec netýka a ani nebude a s tým odstupom, ktorý som nadobudla v Prahe som to uvidela jasnejšie.
A uvedomila som si, že niekde na ceste za tínedžerským a dievčenským snom za dokonalým chlapom som zabudla a prestala ľúbiť. Neviem ako. To znovu nájsť. Jožka som neľúbila, bol náplasťou, bol niečím novým. Páčil sa mi sex, páčil sa mi a potom už nie, potom sa mi už nič nepáčilo. V tom vzťahu.
Vytratilo sa to ako hmla, a predsa láska nezmizne len tak...
A teraz, keď rozmýšľam o chlapoch, čo som dosť dlho nerozmýšľala, tak zrazu vidím ako to celé povrchne vnímam, ako si poviem, že niekoho chcem, ale iba na sex. A potom vidím v Prahe japonské páriky a je mi tak melanchlicky. Že kde sa stratila tá láska zo všetkého? Z môjho života?
Voči chlapom? Na Jožka používam iba sarkazmus, lebo to je moja obrana pred citmi.
Pred všetkým.
Zamerala som sa na seba, na to aby som v prvom rade mala rada samu seba. Tak je to správne, som o tom presvedčená. Ale chýba mi to, že by som po Prahe chodila s chlapom, ktorého by som NAOZAJ ľúbila. Fakt už neviem aký je to pocit. Vidím chlapa, poviem si, že fajn kúsok, ale čo ďalej? Nič.
Som ako prázdna nádoba. Je mi to ľúto. Na druhej strane som prestala prestovať nezdravé vzťahy. S kýmkoľvek, nie len s mužmi. Začala som si vyberať. Ak mi má niekto viac uškodiť ako pomôcť, tak bááj.
Chcem okolo seba pokojné prostredie. A hrozne sa mi páčia Japonci.
Chcem pokojné prostredie s Japoncom.
Viem, že jedného dňa, úplne nečakane stretnem toho pravého muža. Neviem ako bude vyzerať, neviem akým jazykom bude rozprávať, neviem aký pocit s ním budem mať, ale odrazu sa prestanem pýtať ako môžu niektorí vydržať spolu tak dlho, lebo si nebudem vedieť predstaviť, že by som s tým človeka prežila len o jediný jeden deň menej svojho života.



Aj keď som teraz prázdna.

Nádoba.