Listopad 2015

Nechcem byť negatívna, ale takto to cítim.

20. listopadu 2015 v 23:35
Všetci to máme. Zlomené srdce. Pošliapané city.
Všetci milujeme niekoho, kto nás nemiluje.
Všetci.
Všetci sa nešťastne zamilovávame. Najskôr tvrdíme, že nič necítime, lebo chceme tomu veriť. Ale potom povolíme.
Lietame.
A padáme. Veľmi rýchlo a veľmi tvrdo.
Ale v zásade sa tvárime, že sme nad vecou. Ale len tým najbližším ukážeme slzy. Alebo len štyrom stenám. Len opití povieme pravdu.
Že nás to bolí ako dýka pichnutá do hrude. Že sme už asi stokrát oľutovali to chvíľkové šťastie za cenu tejto bolesti. A vtom dodávame, že to že sme niekomu otvorili srdce bolo najlepšie, čo sme mohli urobiť.

Ale už nie sme deti. Na rany nezabudneme zachvíľu pri hre.

Ona.
On.
Dokáže ublížiť. Bez ostychu si ešte kopne, aj keď vie ako to bude toho druhého bolieť. Ani sme mu to nemuseli povedať, vedel to. Lebo kedysi to cítil. Rovnako. A nezmohol sa nič iné, len to, že urobil presne to isté. Človeku, ktorý ho presvedčil, že ho miluje. Keď to mal isté, tak ho obklopila ľahostajnosť. A vtedy zmizol. Nič nepovie. Nič nevysvetlí. Odíde.
Čo by povedal?
Vedel to od začiatku. Tú bolesť, ktorú zažil musel poslať ďalej, preniesť na niekoho iného. Ublížiť. Niekomu. Veľmi. Presne tak ako bolo jemu.

Láska neexistuje. Len bolesť, ktorej sa chceme zbaviť.

Všeobecné dobro.

17. listopadu 2015 v 9:36
Jediné čo ma momentálne baví je čítať o Harrym Hole. Má totiž pravdu, život je nič iné len tlmenie bolesti.
Ráno hneď zamierim na tumblr a v kútiku duše dúfam, že poliak mi napísal. Vlastne keď sa logicky nad tým zamyslím, tak v tom nevidím zmysel, ale robím to aj tak. Denne sa sklamem. A denne beriem tabletky na moju chorú hlavu. Lebo to je môj spôsob tlmenia bolesti. Bez nich by som nevedela byť medzi ľuďmi.
Presne takýto je život. Niekto pije, niekto cvičí, niekto berie tabletky, niekto húli, len aby prehlušil tú bolesť v sebe.
A toto je život? Kedysi som usilovne hľadala zmysel. On neexistuje. Všetky tie knihy... Fakt som snažila, verila som v lásku, ale už to pomaly ale isto odchádza. Neverím na to. Život je nič iné len bolesť. A mňa to už nebaví, nebaví ma hrať túto hru alebo čo to je. Umrieť podľa mňa znamená vyslobodiť sa z tohto. Možno to veľmi prežívam, ale keď sa teším, tak potom príde neskutočná rana. Taká, ktorú ledva ustojím. Tak neviem. Stratila som chuť a odhodlanie byť dobrá a snažiť sa pre nejaké všeobecné dobro. Milovať všetkých, počúvať keď to potrebujú, súhlasiť so všetkým, nehovoriť nie... Seriem to. Včera sme sa snažili s J. napraviť naše kamarátsvo, išli sme na výlet. Možno to pôjde, ale uvedomila som si, že ja by som sa k nemu nemohla vrátiť ani keby bol asi posledný muž na zemi. On si myslí, že je to pre výzor, ale nie. Je to pre tie kokotiny čo rozpráva, a je hlúpy. A vkuse rozprával o sebe, všetko otočil na seba a na tie sračky ktoré sa snaží vsugerovať aby prekonal toto obdobie.
A aj tak nechcem vzťah. Nechcem pri sebe žiadneho sráča, ktorý najskôr bude vyzerať dokonale a potom to známe bum. Fuck yoooou!!!
Jediné čo ma baví je cvičenie, čítanie Nesba a rozmýšľanie a pripravovanie na podnikanie. Aj o týždeň idem do Bratislavy na nejaké prednášky a teším sa na to. Toto ma baví.
Ale v citoch a sračkách okolo toho už nevidím žiadny zmysel. A stal sa zo mňa skeptik. Chcem len udierať do boxovacieho vreca. Nič viac. Tak dlho kým by som nestačila s dychom a unavená by som nepadla na zem.

Bodka.

Ľudia vo svojej naivite veria, že dokážu ľúbiť nesebecky.

12. listopadu 2015 v 19:56
Snažím sa niečo napísať. Už fakt neviem ako sa to robí.
Nie je to tak, že by som vedela toho napísať veľa .

Môj otec je alkoholik. Sedí v obývačke a mĺkvo pozerá do televízie opojený alkoholom, lebo bez neho nevie žiť. Nevie prežiť v tomto svete bez toho aby si niečím nepomohol. Je to slaboch. Stavia sa k problémom ako slaboch.

Môj najlepší kamarát mi povedal, že ma stále ľúbi. Lebo predtým sme spolu chodili a potom sme sa dohodli na kamarátstve aspoň som si myslela, ale on zrazu, že dúfal, že sa k sebe vrátime, ale ja to tak necítim a vyhovovalo mi kamarátstvo s ním, ale vidím, že sa nevie z toho dostať, a to som nechcela náš kontakt prerušiť. Smutné.

Zranila som ho, lebo som sa na hosteli vyspala s chalanom, ktorého som poznala dva dni. No a čo? Bol to super zážitok a urobila by som to zase. Som slobodná, mladá a chcem žiť. Ale zase viem ako chutí zlomené srdce. Trpko.

Naučil ma to naposledy poliak. Povedala som si, že nebudem hľadať iného, že nech sa stane čokoľvek s týmto človekom to prekonám a to som ho poznala len cez písmenká. Ale poznáte to, scenár tisíckrát napísaný podľa skutočných udalostí...z úžasného chlapa sa stane sráč. Začne sa tváriť, že vás nepozná alebo čo to vlastne robí a ukameňuje vás konverzáciami s inými babami. A vy sedíte ako kôpka nešťastia a pýtate sa, že ako ste mu ublížili, že vám on takto ublížil? Ale odpoveď nedostanete. Len sa jedného dňa, po dlhom čase prestanete pýtať.

Lebo budete chcieť byť šťastná.