Nechcem byť negatívna, ale takto to cítim.

20. listopadu 2015 v 23:35
Všetci to máme. Zlomené srdce. Pošliapané city.
Všetci milujeme niekoho, kto nás nemiluje.
Všetci.
Všetci sa nešťastne zamilovávame. Najskôr tvrdíme, že nič necítime, lebo chceme tomu veriť. Ale potom povolíme.
Lietame.
A padáme. Veľmi rýchlo a veľmi tvrdo.
Ale v zásade sa tvárime, že sme nad vecou. Ale len tým najbližším ukážeme slzy. Alebo len štyrom stenám. Len opití povieme pravdu.
Že nás to bolí ako dýka pichnutá do hrude. Že sme už asi stokrát oľutovali to chvíľkové šťastie za cenu tejto bolesti. A vtom dodávame, že to že sme niekomu otvorili srdce bolo najlepšie, čo sme mohli urobiť.

Ale už nie sme deti. Na rany nezabudneme zachvíľu pri hre.

Ona.
On.
Dokáže ublížiť. Bez ostychu si ešte kopne, aj keď vie ako to bude toho druhého bolieť. Ani sme mu to nemuseli povedať, vedel to. Lebo kedysi to cítil. Rovnako. A nezmohol sa nič iné, len to, že urobil presne to isté. Človeku, ktorý ho presvedčil, že ho miluje. Keď to mal isté, tak ho obklopila ľahostajnosť. A vtedy zmizol. Nič nepovie. Nič nevysvetlí. Odíde.
Čo by povedal?
Vedel to od začiatku. Tú bolesť, ktorú zažil musel poslať ďalej, preniesť na niekoho iného. Ublížiť. Niekomu. Veľmi. Presne tak ako bolo jemu.

Láska neexistuje. Len bolesť, ktorej sa chceme zbaviť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Winny Winny | Web | 23. listopadu 2015 v 15:20 | Reagovat

"Tú bolesť, ktorú zažil musel poslať ďalej.."
Musel? Ľudia robia to čo chcú nie čo musia.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.