what does happiness feel like?

13. ledna 2016 v 20:04
Asi by som nemala písať článok v tomto stave, ale mám chuť všetko spísať do úhľadného odstavca. Snažím sa. Asi od októbra sa snažím pozliepať čo sa dá. Vstať zase na nohy, vstať z toho dna, na ktoré som klesla. Prišla som do štádia, kedy mi už začalo byť jedno či niekto vie, že mám pravidelné úzkosti a panické záchvaty. Pár týždňov som strávila prevažne doma, lebo ma bolel kontakt s ľuďmi. Lebo k tomu všetkému trpím asi aj sociálnou fóbiou. A dnes sa zase všetko rozbilo na tisíc črepov, aj keď som sa denne snažila nie len existovať, lenže znovu len prežívam. Proste....napriek všetkému sa vždy snažím, niečo ma ženie vpred, vždy sa naštvem a snažím sa zobrať si od života viac, nejdem do toho čo je jednoduchšie... A tak som začala brigádovať u známeho (účtovník môjho bývalého šéfa), ktorý mi navrhol, že by ma prijal, lebo sa mu hodí pomoc. A ja som konečne mala pocit, že môj život ide celkom fajn smerom. Maľovala som, robila som grafiku, čítala, učila sa angličtinu a mala pokoj. A jeho návrh som prijala lebo mi to prišlo ako dobrý začiatok sa trochu rozhýbať a byť aj medzi ľuďmi. Bola som tam dnes len druhý deň a už som z tade odchádzala s revom. Fanfáry poprosím. Lebo jediná kolegyňa, ktorá tam bola si tam zo mňa uťahovala, takým nepriamim spôsobom a medzi sebou si vymieňali pobavené pohľady. A vo mne sa to zlomilo. Zrazu sa mi po tvári kotúľali slzy. Až neskôr som si uvedomila, že to nie ona za to mohla, ale všetko čo sa mi dialo doteraz. Vždy som bola priamo alebo nepriamo šikanovaná. Na základnej ma šikanoval dokonca učiteľ a nikto s tým nič neurobil. Z väčšiny skupín som bola vyčlenená. Dlhé obdobie som nemala kamarátky, lebo sa zrazu rozhodli, že ma nepotrebujú. Aj vo väčšine zamestnaní som natrafila na tuti fruti ženský kolektív ohováračných mŕch. Takto pred troma rokmi som odišla zo zamestnania podoným spôsobom, lebo som nevydržala tie útoky na mňa od manažérky. Čo už, som dokonalá obeť pre zakomplexované ženské, ktoré si potrebujú niečo dokázať. A ja som dnes plakala kvôli všetkým tým ľuďom. Lebo nikdy som sa s tým nevyrovnala. Nikdy. Dokonca sa mi posledné dni stále snívali sny so spolužiakmi zo základnej. Stretávam ich a niektorí ma ani nepozdravia a ja neviem prečo. Ja neviem prečo ma vždy všetci odkopli. Prečo som nikdy nebola dosť dobrá pre nikoho. Tak ak som dnes plakala som nerevala už dlho. Bolí ma duša. Nikdy si nezvyknem na ľudí, na to ako asi všetci sú falošní a ako si všetci potrebujú niečo dokázať. Nikdy si nezvyknem na to ako ma ľudia ponižujú. Vďaka tým ľuďom ktorých som stretla som nesebavedomá idiotka, ktorá si vždy myslela, že je menej ako ostatní. Nikdy sa už nenaučím veriť a mať rada ľudí. Možno ich len tolerovať.
Ale práve teraz som stratila všetko. Aj toleranciu. Aj chuť sa ospravedlňovať za to aká som.

Koniec hlásenia.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.