Září 2016

Kid Cudi

24. září 2016 v 20:31
Chcela by som mu pomôcť... Je to bolestivé, že človek, ktorého tak zbožňujete, uznávate, je vašou inšpiráciou a predstavou dobra v tomto skazenom svete sa cíti takto. Bolí to čítať články o tom ako hovorí, že si musel spraviť drogu inak by sa zabil. Depresie, osamelosť... Všetky tie zmiešané pocity.
Je to pre mňa hrozná predstava, že je tak ďaleko a ja mu nemôžem pomôcť. A pritom mi on toľko krát pomohol. Hudbou. Slovami. Všetko by mi chýbalo, jeho vety na twitteri, je texty a hudba. Jeho nové fotky, fotky z koncertov. Chýbala by mi myšlienka, že pôjdem raz na jeho koncert.
Podľa mňa toto málokto pochopí, ale pre mňa je skoro ako rodina.
Záleží mi na ňom.
Chcem aby bol šťastný, robil hudbu a robil tým šťastnou mňa.
Chcem aby bol ok.
On je neskutočne dôležitá časť môjho života.
Bol tu so mnou keď som išla kadečím a chcem aby tu ešte bol. Chýbal by mi.
Milujem jeho smiech, jeho srandičky, chýba mi on. To jeho staré veselé ja, ktoré blblo. Jeho stará hudba. Ale to je jedno, nech tvorí to čo cíti, len nech je ok, lebo potom budem aj ja ok.


Och, ale ako mu rozumiem.

Prajem si obča vypariť sa. Zmiznúť. Všetky myšlienky by ustali. To by bolo skvelé...............

Samota

17. září 2016 v 20:17
Vonku je búrka a ja si sedím v izbe... Nenávidím tento pocit. Kedysi som sa takto cítila skoro stále. Veľkú časť základnej a časť strednej školy. A vlastne aj potom. Iba práca mi dokázala odohnať takéto myšlienky, takéto dni. Tie dni úplného prázdna.
Kid Cudi to povedal presne...Samota je hrozná vec. A pre mňa je samota od malička ten najväčší strašiak aký existuje. Mala som obdobie, keď som sa naučila byť sama so sebou. To chce čas, človek si nájde ten spôsob aby mohol existovať aj sám, ale odkedy mám priateľa som sa takto nezvykla cítiť. On vyplňal tie prázdne dni. Nikoho iného okrem rodiny som nepotrebovala. Ale on je teraz preč už desať dní a pre mňa je to horšie než som si vedela predstaviť.
Tieto nekonečné nudné dni, kedy sa ani lístok na strome nepohne. Neznášam dni keď čakám na večer a každá hodina plynie tak pomaly. Deprimujúce. Sedieť sám so sebou tak dlho a pýtať sa prečo.
Viete ja som si časo pripadala ako človek, ktorý sa nemal narodiť. Mala som pocit, že som tu navyše, ved aj tak ma každý ignoroval, ponižoval, nepotreboval, každý ma vždy nechal tak a ja som toľko krát cítila takú úzkosť z toho, že som si priala zmiznúť.
Jožko to zmenil, dodal mi sebavedomie a zmysel... Ale bojím sa, lebo práve teraz som si uvedomila ako na ňom lipnem, ako veľa znamená a že bez neho by som upadla znovu do nekonečného prázdna.






Bože, pred 23 rokmi si sa ma mohol opýtať či chcem prísť na svet. Odpoveď už vieš.
Neznášam to tu. Prečo si mi to urobil?
..............................
Ano, teatrálne konce sú moje.