Únor 2018

Fuck you Fico a Kali.

28. února 2018 v 11:18
Všetci sa k tomu vyjadrujú a to je asi aj dobre. Že to rozhýbalo veci, ľudí...

V prvom rade je mi hrozne ľúto, čo sa stalo a je neuveriteľné len na to pomyslieť.

V druhom rade si uvedomujem, že presne takýto svet je. A neviem prečo, necítim teraz túžbu rýchlo sa cez to dostať, zabudnúť na tú udalosť čo najskôr.
Myslím si, že najdôležitejšie je teraz to dať dokopy, nájsť vinníkov, vyriešiť celý prípad... Ak by sa toto posunulo dostratena, tak by to bolo veľmi smutné.

Je neuveriteľné ako niektorí ľudia tak hrozne bažia po peniazoch, že sú schopní takých vecí.
Kde sa to v nich berie, v trápnych Slovákoch ako je Fico a Kaliňák. Ako je možné, že majú také vysoké postavenie? Majú tak veľkú moc, a pritom sú to neskutočné hovädá.

Ľudia ako oni musia byť potrestaní aby si ostatní nemysleli, že je to ok robiť tieto veci. Treba ich chytiť za gule a mučiť, popraviť ich na námestí, ja by som si k tomu zobrala pukance a kolu.

Ľudia sú svine, to sa mi potvrdzuje denne. V rôznych formách, situáciách a toto je jedna z tých väčších. Dôkaz, že ľudia sú odpad, že okrem toho, že usilovne ničíme planétu, ničíme seba navzájom, sme trosky...

Prisahám, že som chcela veriť v dobro a blá blá...ale teraz si želám už len jedno. Nebyť súčasťou tejto planéty.
Síce je krásna, dokonalá príroda, slnko a voda a všetky tie krásne veci, ale nechcem žiť medzi týmto odpadom, medzi ľuďmi, z ktorých sa mi dá grcať.

Odmalička mi ľudia ubližovali, nehovoriac o tom, že ani na vlastnú rodinu sa už nemôžem spoľahnúť...
Už dlho som si priala nebyť. A teraz...je to už isté. Nechcem mať s týmto nič spoločné...je to hnus, odpad...grc.
Tak isto ako s ľudmi, ktorý hovoria, že nemajú čas, že teraz nemôžu, že nechcú to znovu, lebo to už zažili, nepotrebujem ani teba Marek.

Chcem len povedať, že ja si myslím, že ľudia sú ako ja, zabúdam, že to tak nie je. Myslím si, že si prešli niečím podobným, že rozmýšľajú ako ja, ale nie je to tak. Očakávam od ľudí to čo aj od seba. Lásku, pochopenie, empatiu, sedliacky rozum, dobro a tak ďalej.

A potom som prekvapená že mi príde niečo iné naspäť. Takýto je ale svet a ľudia. Žiadna spravodlivosť nie je. Podnikateľov ako som ja bude naháňať daňová a iná kontrola, budú ťahať ťažko zarobené peniaze od ľudí, ktorý si v Jednote rozmyslia či si kúpia rožok ze 7 alebo 8 centov. A tam kde sú najväčšie daňové úniky a kde sa robí najväčšie zlo, tak tam je všetko vporiadku a skutok sa nestal. A to nejdem rozprávať o tom, že si platím zdravotné 60 eur mesačne a keď idem k doktorovi, tak tam nechám dvarazy toľko aj na lieky aj na všetko.

A to sú tie malé body, ktoré sa zbiehajú do veľkého. To je to, že Marek mi píše, keď má plné gule, ale žiadne činy. To je to, že nikto sa reálne o mňa nezaujíma, každému som ukradnutá, nemám s kým zdieľať hudobný vkus, svoje myšlienky, som sama s tým svojim svetom, som sama so sebou a tak ako sa človek sám narodí aj zomrie a ja si prajem aby to tak už bolo.

Pre mňa je život len čakanie na smrť. To je celé.

A vždy to tak bolo aj v histórii aj teraz, vždy sa robili svinstvá a zrady a ľudia sa hrabali za mocou a peniazmi...ale ja toto nechcem, odmietam to...dajte mi všetci pokoj a zdechnite v tom svojom hrabaní sa za ničím.

Končím.

Ako chutí život

19. února 2018 v 12:14
Je ďalší pondelok, milióntytretí... Proste nič extra zvláštne.
Myslím, že aj keď som nie vždy urobila najlepšie rozhodnutia, boli moje a stojím si za nimi.
Milovala som koho som milovala a milujem koho milujem. A neznášam tých ktorých neznášam.
Zaslúžim si lásku a kto ku mne s láskou nepristupuje, toho nepotrebujem v živote.
Mám rada samu seba. Mám rada keď sa smejem a keď som vnútrone ok.
Ako napríklad teraz. Užívam si také maličkosti, fakt sa z nich teším. Ako ranné slnko. Nové topánky. Moja mačka. Dobré jedlo. Teplá posteľ. To, že mi tu chodia ľudia. To, že sa viem odpútať od rodičov.
Tento rok ak nebude ničím iným aspoň bude rokom, keď sa veci zmenia k lepšiemu. Preriedim si "vzťahy".
Zaslúžim si skvelých priateľov. Zaslúžim si to najlepšie...
Už neriešim či pôjdem do Írska sama alebo nie.
Jednoducho sa zhlboka nadýchnem, a užijem si ten výhľad na nenkkonečné more. A tá sloboda, ktorú budem cítiť...tie zimomriavky po celom tele...to bude nadovšetko. Znovu budem cítiť ako chutí život. Ako chutí skutočný život.
Chutí ako vietor od mora, ako vôňa oceánu, ako oblaky v diaľke, ako člna plávajúci pomedzi vlny, ako slnko ohrievajúce kožu na pláži, ako lúče odrážajúce sa od mokrých kameňov, ako útesy, do ktorých narážajú vlny, ako jemný dážď pred slnečným dňom, ako nekonečné zelené plochy s kamennými domčekmi a múrmi...
Tak chutí život.
Pre mňa...

Učte svoje deti sebaláske

12. února 2018 v 15:37
Mám znovu chuť písať. A nechce sa mi založiť nový blog, možno len premenujem tento, síce nie som si istá či sa to dá, už dlho som to tu nespravovala.:D

Dôvod, prečo chcem vlastne písať bude asi to, čo ma teraz trápi. Respektíve, že som sa včera znovu pohádala s bratom a mamou, lebo u nás to je tak, že keď sa s jedným pohádate tak automaticky aj s druhým, lebo oni držia spolu. Vždy to tak bolo. Ja som pre nich mimozemšťan.
S týmto sa potýkam už veľmi dlho, myslím, že to môže byť od puberty až po súčasnosť a nikdy to nebolo pre mňa ľahké. Neviem spracovať, že moji rodičia ma neberú taká aká som. Oco myslím, že už to pochopil... Ale moja mama a brat ma vždy chceli a chcú zmeniť, prerobiť na obraz vlastný.
Ďalšia vec je, že tým, že som bývala nejaký čas preč, si vytvorili pravidlá a systém, ktorý je pre nich, nie pre mňa. Brat si zo spoločnej izby urobil iba jeho izbu.

Fakt už od malička ma ponižoval. Bavilo ho to. Tie sarkastické poznámky, myslené občas ako vtip, ale často dokazovanie si toho, že to by sa jemu nikdy nestalo. Dvíhanie si ega na mne. Vyšlo mi z toho, že je slabší ako ja. Lebo ja musím už roky znášať jeho ponižovanie a zosmiešňovanie. On by sa položil ako domček z karát, keby prišiel niekde kde by si z neho robili srandu. To ja som všade kde som prišla mala kolegyne, ktoré boli piče... On mal šťastie na kolektív.

Podvedome cíti, že som silnejšia, to slabí vycítia hneď, a ich strach z nich robí zmyje.

Moja matka je moja matka. Bola som odmalička pre ňu podivín, nepatrí medzi tie matky, ktoré si svoje dieťa ochraňujú, ale skôr ma nechala plávať vo vodách, nesnažila sa ma držať na hladine, bolo to jej akoby vždy jedno.
Mrzí ma, že moji rodičia si ma ako decko nikdy nezobrali na koleno a nepovedali mi, že nech bude ktokoľvek čokoľvek tvrdiť, tak som super. Som super, lebo... (vymenovali by všetko dobré na mne) a nikdy si nemôžem myslieť opak. Nech mi bude hocijaký idot tvrdiť opak. Lebo takých sa potom našlo veľa.

Ľudia ma vždy vysmievali, nebrali vážne a ponižovali, šikanovali. Nikdy som nebola pre nich rovnocenná.
Ale mrzí ma, že rodina to berie rovnako.
Pravdu povediac, stačilo.

Nie je to niečo, čo by tak bolo mesiac dva, ani rok. Je to dlhšie a ja sa necítim už doma ako doma. Ako na návšeteve, na ktorej vlastne ani nechcem byť. A to je smutné, ale je to tak.
Moja mama si vždy myslela, že vydrhnutá podlaha a čisté oblečenie je viac ako podpora vlastného dieťaťa.
Možno preto musím brať tabletky na úzkosti od osmenástich.
Nehovorím, že všetko je kvôli nim, dokonca sa na nich ani nehnevám... Je mi to už jedno.
Fakt ako začal nový rok, zrazu vidím niektoré veci oveľa jasnejšie a nechce sa mi už zaoberať vecami, ktoré neviem zmeniť.
A im už donekonečna nechcem dávať možnosť mi ubližovať. Lebo to oni môžu, zbožňujú to, vysmiať ma. Zasmiať sa.
Tak nech si robia srandu zo seba navzájom a z toho, že môjmu bratovi strihá mama nechty na nohách v dvadsiatich piatich rokoch.

A toto sa týka aj iných "vzťahov". Som zvyknutá obľúbiť si ľudí, hrozne rýchlo a intenzívne a trvá to často pridlho. A je to väčšinou stratený čas. Naposledy to tak bolo s Poliakom a hrozne ma to zraznilo. To, že zo dňa na deň už nič nebola pravda a všetko bolo akože len tak. Nevraciam sa už k tomu, ale viem, že mi to veľmi ublížilo a že ešte nedávno som pila víno aby to prešlo. A fakt to prešlo...zmierila som sa s tým...z časti. Nie ešte úplne, stále cítim krivdu a nemám odpovede, ale už ich ani nečakám. Ale stále cítim zlosť a zvyšky sklamania. Ale aj to prejde. Láska od niekoho iného ma vylieči.

Chcela by som, aby ma ľudia mali radi takú aká som. Aby mi nemali potrebu škodoradostne a s úškrnom hádzať do tváre obvinenia, že nespĺňam nejaké ich predstavy o tom ako veci majú byť.

Nájsť ľudí, ktorí vás nebudú chcieť zmeniť a budú vás zbožňovať takých akí ste je rarita. Ak niekedy niekoho takého nájdete, nikdy ho nenechajte odísť.