Učte svoje deti sebaláske

12. února 2018 v 15:37
Mám znovu chuť písať. A nechce sa mi založiť nový blog, možno len premenujem tento, síce nie som si istá či sa to dá, už dlho som to tu nespravovala.:D

Dôvod, prečo chcem vlastne písať bude asi to, čo ma teraz trápi. Respektíve, že som sa včera znovu pohádala s bratom a mamou, lebo u nás to je tak, že keď sa s jedným pohádate tak automaticky aj s druhým, lebo oni držia spolu. Vždy to tak bolo. Ja som pre nich mimozemšťan.
S týmto sa potýkam už veľmi dlho, myslím, že to môže byť od puberty až po súčasnosť a nikdy to nebolo pre mňa ľahké. Neviem spracovať, že moji rodičia ma neberú taká aká som. Oco myslím, že už to pochopil... Ale moja mama a brat ma vždy chceli a chcú zmeniť, prerobiť na obraz vlastný.
Ďalšia vec je, že tým, že som bývala nejaký čas preč, si vytvorili pravidlá a systém, ktorý je pre nich, nie pre mňa. Brat si zo spoločnej izby urobil iba jeho izbu.

Fakt už od malička ma ponižoval. Bavilo ho to. Tie sarkastické poznámky, myslené občas ako vtip, ale často dokazovanie si toho, že to by sa jemu nikdy nestalo. Dvíhanie si ega na mne. Vyšlo mi z toho, že je slabší ako ja. Lebo ja musím už roky znášať jeho ponižovanie a zosmiešňovanie. On by sa položil ako domček z karát, keby prišiel niekde kde by si z neho robili srandu. To ja som všade kde som prišla mala kolegyne, ktoré boli piče... On mal šťastie na kolektív.

Podvedome cíti, že som silnejšia, to slabí vycítia hneď, a ich strach z nich robí zmyje.

Moja matka je moja matka. Bola som odmalička pre ňu podivín, nepatrí medzi tie matky, ktoré si svoje dieťa ochraňujú, ale skôr ma nechala plávať vo vodách, nesnažila sa ma držať na hladine, bolo to jej akoby vždy jedno.
Mrzí ma, že moji rodičia si ma ako decko nikdy nezobrali na koleno a nepovedali mi, že nech bude ktokoľvek čokoľvek tvrdiť, tak som super. Som super, lebo... (vymenovali by všetko dobré na mne) a nikdy si nemôžem myslieť opak. Nech mi bude hocijaký idot tvrdiť opak. Lebo takých sa potom našlo veľa.

Ľudia ma vždy vysmievali, nebrali vážne a ponižovali, šikanovali. Nikdy som nebola pre nich rovnocenná.
Ale mrzí ma, že rodina to berie rovnako.
Pravdu povediac, stačilo.

Nie je to niečo, čo by tak bolo mesiac dva, ani rok. Je to dlhšie a ja sa necítim už doma ako doma. Ako na návšeteve, na ktorej vlastne ani nechcem byť. A to je smutné, ale je to tak.
Moja mama si vždy myslela, že vydrhnutá podlaha a čisté oblečenie je viac ako podpora vlastného dieťaťa.
Možno preto musím brať tabletky na úzkosti od osmenástich.
Nehovorím, že všetko je kvôli nim, dokonca sa na nich ani nehnevám... Je mi to už jedno.
Fakt ako začal nový rok, zrazu vidím niektoré veci oveľa jasnejšie a nechce sa mi už zaoberať vecami, ktoré neviem zmeniť.
A im už donekonečna nechcem dávať možnosť mi ubližovať. Lebo to oni môžu, zbožňujú to, vysmiať ma. Zasmiať sa.
Tak nech si robia srandu zo seba navzájom a z toho, že môjmu bratovi strihá mama nechty na nohách v dvadsiatich piatich rokoch.

A toto sa týka aj iných "vzťahov". Som zvyknutá obľúbiť si ľudí, hrozne rýchlo a intenzívne a trvá to často pridlho. A je to väčšinou stratený čas. Naposledy to tak bolo s Poliakom a hrozne ma to zraznilo. To, že zo dňa na deň už nič nebola pravda a všetko bolo akože len tak. Nevraciam sa už k tomu, ale viem, že mi to veľmi ublížilo a že ešte nedávno som pila víno aby to prešlo. A fakt to prešlo...zmierila som sa s tým...z časti. Nie ešte úplne, stále cítim krivdu a nemám odpovede, ale už ich ani nečakám. Ale stále cítim zlosť a zvyšky sklamania. Ale aj to prejde. Láska od niekoho iného ma vylieči.

Chcela by som, aby ma ľudia mali radi takú aká som. Aby mi nemali potrebu škodoradostne a s úškrnom hádzať do tváre obvinenia, že nespĺňam nejaké ich predstavy o tom ako veci majú byť.

Nájsť ľudí, ktorí vás nebudú chcieť zmeniť a budú vás zbožňovať takých akí ste je rarita. Ak niekedy niekoho takého nájdete, nikdy ho nenechajte odísť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.