Duben 2018

Proste ľudia...

7. dubna 2018 v 16:05
Viem, že toto je zbytočný článok, ale...
Nikto mi v podnikaní nepomáha a niekedy to na mňa doľahne, hlavne keď človek, ktorému navrhnem robiť výtvarné kurzy s tým ide do konkurencie a nakoniec ich robí tam. Keď som to zistila som spustila rev.
Bože, ja som taká sklamaná z ľudí.
Neskutočne.
A odkázaná som len sama na seba.

Kamarátstva.

1. dubna 2018 v 21:24
Chcem napísať o kamarátstve.
Vec, ktorú poznám len veľmi zľahka...
Podľa mňa kamarátstvo je krásna vec. O to viac si ho vážim a teším sa z neho, že som ho nikdy nemala... Nemala som nikdy veľa kamarátov.
V jednom období som nemala žiadnych. A potom keď som aj nejakých mala nikdy to nebolo ono. Neboli to ľudia, ktorí tu boli na sto percent.
Síce také silné kamarátstvo som občas cítila s Ivou. Boli sme spolu veľa v škole, smiali sme sa, mali sme sa rady.
Všetky kamarátstva ktoré vznikli predtým, s odstupom času už nevnímam tak... Možno s Adel? Neviem...
Ale Iva mi dávala niečo navyše a to bolo jej kamarátov... Neboli sme to len my dve ale aj je kamošky a pod. To bol pre mňa nový rozmer...ako vždy hovorila, že tento a tamten, veď ti ich predstavím... Cítila som sa ako súčasž niečoho väčšieho.
Ale pravda je, že môj najlepší kamarát je Jožko. Pri ňom je to zaujímavé.
Nechodíme už spolu. Ale je mi hrozne blízky, je pre mňa ako rodina. Pri ňom sa cítim ako s rodinou, aj dnes keď sme boli u krsných, tak ma v jednu chvíľu zaplavil taký pocit, že ježiš keby tu je, v tejto veselej rodinnej atmoške, a už som sa tešila na neho, že ježiš nech už som s ním, nech ho objímem a cítim sa zase ako doma.
Myslím, že nikdy nebudem vedieť vyjadriť slovami, čo pre mňa on urobil.
Niekto nezainteresovaný by mohol na jeho život povedať, že je ničím, že veď nič extra nedosiahol, ale tento úplne obyčajný človek s obyčajným životom mi reálne zachránil život.
Fakt prišiel a zmenil mi život, stal sa zázrak v mojom nudnom živote plnom nenaplnenej lásky prišiel niekto, kto to nevzdal so mnou po prvom nie ani po druhom ani po desiatom.
Keď som mu povedala, že som psychicky chorá a že beriem tabletky, zobral to ako najprirodzenejšiu vec na svete. Nelamentoval nad tým ani nič extra k tomu nikd ynepovedal, bral ma ako rovnoprávneho človeka, nie ako postiha.
Vedel, že moja duša trpí a nikdy nehovoril o tých smutných veciach a keď som ja o nich začala počúval, ale potom zmenil tému aby som sa smiala. Minule som večer revala, lebo som mala úzkosť alebo čo a asi o pol hodinu som sa už smiala s ním, lebo to on dokáže vždy, rozosmiať ma.
A vždy veril vo mňa. Fakt.
A s ním som prežila tie veci, ktoré mi chýbali, ktoré som predtým nezažila v puberte... To vozenie v aute večer, chodenie na nákupy s niekým, ísť jesť von s niekým, ísť do kina s niekým, pozerať film u neho a jesť pukance... Mať s kým prebrať všetky možné aj nemožné veci, smiať sa, veľa veľa sa smiať...mať sa komu vyplakať na ramene. Mať s kým ísť na výlet.
Naučil ma mať sa radšej. Dal mi sebavedomie. Ukázal mi že moje názory sú rovnako cenné ako ostatných ľudí. Ukázal mi, že som pekná. A to naj, že ma má rád takú aká som. Toto mi nikto nikdy nedal.

Stále počúvam, nech priberiem, nech hento a tamto, a toto sa ti nehodí a hento nerob a bla bla.

Ale aby som sa vrátila ku kamarátstvu. Strašne si vážim tie momenty. Napríklad ten keď som bola na východe a stretla som sa s Moni. Na pive a pizzi. Alebo keď si píšem alebo som s jeho kamošom Danom, jeho ženou a dietkom. Alebo aj s Marekom. Viem, že je to asi kokotné, ale pre mňa sú oni ako kamoši, fakt by som rada bývala pri nich a mohla s nimi byť často, proste len tak čilovať, nič veľké, len byť, chodiť na výlety, na kofolu a byť medzi tým ich humorom, ktorí ma baví.
Teším sa aj keď s Heňou idem do kina alebo na výstavu aj s Ch. To sú také drobnosti , ale pre mňa vedieť že po práci idem niekde s niekým sa jednoducho baviť je úžasné.

Balzam na dušu.

A to fakt hlavne kvôli tomu, že som to nikdy nemala a o to viac si to vážim, som za to vďačná, za ten čas čo niekto so mnou trávi, veď to je najviac, čo vám kto môže dať, ...čas.