Květen 2018

Holy truth.

31. května 2018 v 21:49
Pre mňa život už skončil. Síce sa možno dožijem 70tky, ale dúfam, že nie. Môj život na tejto planéte je už zbytočný.
Zažila som zlomené srdce a nie raz. Ten pocit, keď proste viete, že ten druhý má iné priority. Že má ten svoj svet a vy tam nebudete patriť a môžete žiť aj dvesto rokov, nezmení sa to. Toto som prežila viackrát... A už viem, že nikdy to nebude tak, že ak budem vrúcne neochvejne milovať, tak to bude obojstranné. Vždy budem v tej láske sama. A zmizne to niekedy? Zo mňa?
J. sa ma minule opýtal či som šťastná a ja, že nie, vôbec a on bol taký prekvapený, však si vravela, že ti je dobre u mňa a tak. Nazvala by som to takou možno spokojnosťou, ale nie šťastím.
Ak si dobre pamätám, tak šťastie je keď neviete spať, lebo sa tešíte, a keď si len tak radoste hopkáte dňami, lebo všetko je super.
A to si naozaj myslím, že nie som pesimistka, len realistka. Tá realita je proste takáto. Nevravím, že sa idem zabiť ani nič podobné, ja idem žiť, ale čo to bude za život to neviem.

Chýba mi láska. Nie sebaláska. Ale taká láska, keď ste total zaľúbený a ten druhý je tiež. Ale nie do niekoho iného.

Uvedomila som si, že nechcem deti. Nechcem priviesť deti do tohto sveta, nechcem aby trpeli rovankým spôsobom ako ja, ani iným spôsobom, nechcem v ich očiach vidieť sklamanie, keď zistia, že svet je čierna diera, ktorá pohlcuje dobrých. Neplatí to, že ak budete dobrý, bude aj vám dobre, že sa vám to vráti. Všetko je nahovno, len občas menej.

Sú dni, keď som happy. Fakt sú. Ale moja bežná realita sú dni ako tento.

A pri predstave, že ma takých dní čaká ešte stovky, je mi akosi blivno.

Nie, že by som sa na niečo sťažovala, ale povedzte sami, aký to má zmysel?

Koľko sa ešte zamilujem do muža, čo ma nebude milovať späť?
Koľko budem mať ešte panických záchvatov a pocitov, že umieram?
Koľko krát ešte budem hľadieť do očí človeku, ktorý ma sklame bez pohnutia jediným svalom na ksichte.

Nechcem deti, lebo deti nie je o tom, že aspoň nezostarnem sama, aspoň ma bude mať kto pochovať a predtým mi meniť plienky.
Mať deti je veľká zodpovednosť. Nie je to fotiť sa s nimi na instagrame a zbierať srdiečka.
Nechce sa mi klamať svojim deťom, že existuje niečo ako láska a šťastie. keď same potom zistia, že je to len výmysel, blud, niečo nemožné.
Som sklamaný idealista, do puberty som verila iba v dobro, nič iné neexistovalo dovtedy. A potom bolo aj to zlo, skutočné, ale veď určite ma čaká niečo super v dospelosti, ale nie nie, iba samé hovná na mojej hlave.

Nevravím, že je všetko len zlé. Milujem hudbu, a texty piesní, knihy a prírodu...

A aj tak si prajem byť tri kilometre pod zemou a tam si hniť a mač pokoj. Moja duša je zničená, moje telo raz bude tiež. Len si na to budeme musieť počať.





S.

Sloboda

23. května 2018 v 13:57
Sedím v obchode. Čítam Murakamiho.
Do facebook vyhľadávania som napísala jeho meno. Nedávno ešte bolo vidieť niektoré príspevky, teraz už nie.

Pamätám si aké ťažké to bolo. Zabudnúť. Ako sa to pravidelne vracalo a ja som hľadala aspoň nejakú malú zmienku o ňom.
A dobre, že som žiadnu nenašla. Ako keby neexistoval, ako keby som si ho vymyslela.
Prestal s tumblr, aj instagramom a teraz asi aj s facebookom.
Ale jeden fakt nevymaže a to je to, že mi po ňom ostala diera vo vnútri. On ma naučil nikomu neveriť a zároveň len posilnil môj strach z medziľudských vzťahov.
Bojím sa, že raz ma opustia všetci. A nepovedia prečo, len proste zmiznú. Tak ako to urobili aj ony. Doteraz mám sny a pravidelné, že sme na základke a že sú tam a že ich vidím a občas sme v tom sne zadobre, inokedy sú to obchídzačky a intrigy.
Spätne rozmýšľam čo bolo také zásadné u mňa, ale nemyslím, že to bola jedna vec, bolo to viacero menších vecí, ktoré sa nakoniec prevalili do psychickej traumy, ktorú si nesiem so sebou.
A najradšej som sama. Ale s J. alebo s mačočkou. Ale je mi fajn, keď som sama. Nikto nerozpráva... Nikto ma nenúti niečo si myslieť, ani počúvať, ani prikyvovať...
Som slobodná, vďaka tomu, že nie som denne formovaná niekým. Nikto mi neprikazuje, čo musím.
Pracuje tu jedna taká, čo ju vždy počuť, kričí, lebo je nahluchlá alebo čo, ale mne je takto dobre, ja sa nepotrujem denne s každým rozprávať, aj v minulej práci taká bola a vždy to bolo len hento a tamto a pritom slová podľa mňa väčšinou len všetko kazia. Ticho lieči. Ticho je topka. Začítať sa v tichu do knihy je liečba.
Tak ako aj čas strávený sám so sebou. Niekedy ho potrebujem viac niekedy menej.