Holy truth.

31. května 2018 v 21:49
Pre mňa život už skončil. Síce sa možno dožijem 70tky, ale dúfam, že nie. Môj život na tejto planéte je už zbytočný.
Zažila som zlomené srdce a nie raz. Ten pocit, keď proste viete, že ten druhý má iné priority. Že má ten svoj svet a vy tam nebudete patriť a môžete žiť aj dvesto rokov, nezmení sa to. Toto som prežila viackrát... A už viem, že nikdy to nebude tak, že ak budem vrúcne neochvejne milovať, tak to bude obojstranné. Vždy budem v tej láske sama. A zmizne to niekedy? Zo mňa?
J. sa ma minule opýtal či som šťastná a ja, že nie, vôbec a on bol taký prekvapený, však si vravela, že ti je dobre u mňa a tak. Nazvala by som to takou možno spokojnosťou, ale nie šťastím.
Ak si dobre pamätám, tak šťastie je keď neviete spať, lebo sa tešíte, a keď si len tak radoste hopkáte dňami, lebo všetko je super.
A to si naozaj myslím, že nie som pesimistka, len realistka. Tá realita je proste takáto. Nevravím, že sa idem zabiť ani nič podobné, ja idem žiť, ale čo to bude za život to neviem.

Chýba mi láska. Nie sebaláska. Ale taká láska, keď ste total zaľúbený a ten druhý je tiež. Ale nie do niekoho iného.

Uvedomila som si, že nechcem deti. Nechcem priviesť deti do tohto sveta, nechcem aby trpeli rovankým spôsobom ako ja, ani iným spôsobom, nechcem v ich očiach vidieť sklamanie, keď zistia, že svet je čierna diera, ktorá pohlcuje dobrých. Neplatí to, že ak budete dobrý, bude aj vám dobre, že sa vám to vráti. Všetko je nahovno, len občas menej.

Sú dni, keď som happy. Fakt sú. Ale moja bežná realita sú dni ako tento.

A pri predstave, že ma takých dní čaká ešte stovky, je mi akosi blivno.

Nie, že by som sa na niečo sťažovala, ale povedzte sami, aký to má zmysel?

Koľko sa ešte zamilujem do muža, čo ma nebude milovať späť?
Koľko budem mať ešte panických záchvatov a pocitov, že umieram?
Koľko krát ešte budem hľadieť do očí človeku, ktorý ma sklame bez pohnutia jediným svalom na ksichte.

Nechcem deti, lebo deti nie je o tom, že aspoň nezostarnem sama, aspoň ma bude mať kto pochovať a predtým mi meniť plienky.
Mať deti je veľká zodpovednosť. Nie je to fotiť sa s nimi na instagrame a zbierať srdiečka.
Nechce sa mi klamať svojim deťom, že existuje niečo ako láska a šťastie. keď same potom zistia, že je to len výmysel, blud, niečo nemožné.
Som sklamaný idealista, do puberty som verila iba v dobro, nič iné neexistovalo dovtedy. A potom bolo aj to zlo, skutočné, ale veď určite ma čaká niečo super v dospelosti, ale nie nie, iba samé hovná na mojej hlave.

Nevravím, že je všetko len zlé. Milujem hudbu, a texty piesní, knihy a prírodu...

A aj tak si prajem byť tri kilometre pod zemou a tam si hniť a mač pokoj. Moja duša je zničená, moje telo raz bude tiež. Len si na to budeme musieť počať.





S.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Hrobárka Hrobárka | Web | 31. května 2018 v 21:56 | Reagovat

Život a jeho horkosladká príchuť

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.