Sloboda

23. května 2018 v 13:57
Sedím v obchode. Čítam Murakamiho.
Do facebook vyhľadávania som napísala jeho meno. Nedávno ešte bolo vidieť niektoré príspevky, teraz už nie.

Pamätám si aké ťažké to bolo. Zabudnúť. Ako sa to pravidelne vracalo a ja som hľadala aspoň nejakú malú zmienku o ňom.
A dobre, že som žiadnu nenašla. Ako keby neexistoval, ako keby som si ho vymyslela.
Prestal s tumblr, aj instagramom a teraz asi aj s facebookom.
Ale jeden fakt nevymaže a to je to, že mi po ňom ostala diera vo vnútri. On ma naučil nikomu neveriť a zároveň len posilnil môj strach z medziľudských vzťahov.
Bojím sa, že raz ma opustia všetci. A nepovedia prečo, len proste zmiznú. Tak ako to urobili aj ony. Doteraz mám sny a pravidelné, že sme na základke a že sú tam a že ich vidím a občas sme v tom sne zadobre, inokedy sú to obchídzačky a intrigy.
Spätne rozmýšľam čo bolo také zásadné u mňa, ale nemyslím, že to bola jedna vec, bolo to viacero menších vecí, ktoré sa nakoniec prevalili do psychickej traumy, ktorú si nesiem so sebou.
A najradšej som sama. Ale s J. alebo s mačočkou. Ale je mi fajn, keď som sama. Nikto nerozpráva... Nikto ma nenúti niečo si myslieť, ani počúvať, ani prikyvovať...
Som slobodná, vďaka tomu, že nie som denne formovaná niekým. Nikto mi neprikazuje, čo musím.
Pracuje tu jedna taká, čo ju vždy počuť, kričí, lebo je nahluchlá alebo čo, ale mne je takto dobre, ja sa nepotrujem denne s každým rozprávať, aj v minulej práci taká bola a vždy to bolo len hento a tamto a pritom slová podľa mňa väčšinou len všetko kazia. Ticho lieči. Ticho je topka. Začítať sa v tichu do knihy je liečba.
Tak ako aj čas strávený sám so sebou. Niekedy ho potrebujem viac niekedy menej.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.