Červen 2018

Život je čakanie.

24. června 2018 v 21:42
Chcela by som aby ma chcel rovanko ako ja jeho. Aby premýšľal nad mojimi perami a aby chcel so mnou tráviť čas. Aké jednoduché a pritom... Nie.

Vždy som chcela napísať knihu. Dať na papier písmenká, zoradiť ich tak ako prúdia v hlave. Vypísať sa. Zo života.
Chcela by som aby tam niekde na mňa čakal, aby to vnímal rovnako. Aby bol rovnako šialený a otvorený.
Akoby si myslel, že mu chcem ublížiť alebo nejako uškodiť, ale nie je to tak a ja nemôžem povedať nič čo by ten jeho pohľad zmenilo ani nič urobiť... Lebo možno to tak nie je, možno to je len v mojej hlave. Ale ako to rozlíšiť?
Môžem sa pýtať, ale viem, že mi neodpovie, a ak áno, tak možno nie pravdu... A čo je pravda? To čo už napísal? Že z nás nikdy nič nebude, lebo som mladá a ďaleko bývam? Alebo čo je naozajstný dôvod?
Chcela by som za ním ísť a vedieť, že bude rád, že ma nepošle domov...
Ale nejdem to urobiť preto, že by som čakala že ma prijme s otvorenou náručou...

"urobila som to lebo som cítila že to mám urobiť, nie že by som čakala zázraky, chápeš, viem, že ma nebudeš čakať a že nebudeš skákať od radosti, ani neviem prečo som tu, snažím sa to vysvetliť ale to nemá konkrétny dôvod, to akoby si sa pýtal prečo ráno vyjde slnko...jednoducho to tak je, je to fyzika, a toto tiež, jednoducho som to musela urobiť, bránila som sa tomu, fakt, fakt, ale ono to vždy prišlo ako vlna, ako niečo naliehavé a tvrdí to, že to musím urobiť, že aj keď budem cítiť poníženie a sklamanie, aj keď pôjdem domov vo vlaku zo sopľom a slzami, tak to bude ok. niektoré veci proste musíme urobiť, ťahá nás k tomu sila, nevieme to ovplyvniť, niečo je dané, a práve toto mi dnes celý deň našepkáva, aby som ti napísala, aby som ti dala lásku, prejavila ju, že to potrebuješ, ja neviem čo cítiš ty, toto naozaj neviem a neodhadujem sa to ani tipovať, len viem čo cítim ja a to je toto, že som mala prísť. Nie je to mnou, neviem či je to mnou, či toto je moja povaha, strápňovať sa a liezť za niekým, ale tu som, sedím tu oproti tebe a nie je to vec, ktorú by som urobila pre každého, vlastne takmer pre nikoho, nerobím to, že každý týždeň cestujem za niekým na koho neviem prestať myslieť, ale na teba neviem prestať myslieť, stále si tam v mojej hlave a nedokážem s tým nič urobiť.
Vysmeješ ma? OK. Povieš mi, že som škaredá, mladá, že si mám dať silikóny. OK. To čo mi povieš je jedno. Ja som práve tu a teraz nie pre to aby som počula tvoje slová ale preto, že neexistuje sila, ktorá by ma od toho odhovorila.
Síce ten druhý hlas je silný, a ten máš aj ty, pamätám si ako si to hovoril, vravel si, že sedí na tebe anjelik a čertík a hádajú sa a potom si tomu podľahol a ja si myslím, že toto je ono, že sa brániš tomu, nie preto, že som taká alebo onaká, ale preto, že sa všeobecne obávaš lásky, možno si presvedčený, že si ju nezaslúžiš a neveríš mi ani slovo, keď ti vravím, že ťa mám rada, lebo pripúšťame si len takú lásku, o ktorej si myslíme, že si ju zaslúžime... Ale toto je novinka, niekto cíti k tebe silné pocity a neodrádza ho tvoja nevôľa...
Ale chcem to takto povedať aby to bolo jasné.
Nech sa stane čokoľvek, niečo silnejšie ma ťahá k tebe, a ty to buď prijmeš alebo nie. Obe verzie sú ok.
Ale ja už nebudem so sebou bojovať, chcem ťa, chcem za tebou ísť... A ostatné je na tebe.
Ja sa z toho vylížem, len nech stíchne ten hlas, ktorý tvrdí, že za tebou nemám ísť, lebo ja pôjdem a môžem a musím a pôjdem a pôjdem. A ak to aj znamená že sa na stanici otočím na päte a pôjdem naspäť domov, lebo napíšeš "čo sii" tak to bude ok. Skúsila som...
Život je bolesť sama o sebe. Ale baví ma robiť tieto "radikálne" veci o to s väčším potešením. Skúšam. Učím sa. Možno ma naučíš niečo nové. Možno to bude len stará známa bolesť. Ale záleží na tom? Mne už nie..."

Keď mám byť úprimná, ničím som si nie istá. Občas mám pocit, že veci robím úplne náhodile. A čím ďalej tým viac, že už nepremýšľam, len idem, urobím čo musím a potom idem zase ďalej, nie je to žiaden plán, možno nejaká vízia, to áno, ale nič čo by bolo v diári napísané veľkými písmenami. Jednoducho žijem. Prijímam výzvy, nevaravím, že to je ľahké, je to ale napĺňajúce. Často premýšľam o vesmíre, o planétach, o živote a tých veciach. Chcem všetkému rozumieť, ale nerozumiem ničomu. Snažím sa pýtať, snažím sa zisťovať, lebo chcem vedieť. Občas ma ľudia nebavia, občas chcem nekonečné ticho, občas mám pocit, že chcem zomrieť, občas, že chcem ten okamih navždy,...

Ale myslím, že jeden pocit nič na svete nenahradí a to je láska. Aké patetické. Ale vo všetkom v čom je nefalšovaná láska je krásne. Myslím, že ľudia potrebujú to. To niečo extra, tú vášeň, lásku, čo hory posúva, niečo čo sa bežne nedeje, v tom stereotype... Ak by niečo takéto bolo na konci sveta išla by som za tým a preto konám tak ako konám a preto aj to čo som robila... Videla som to v Poliakovi, to nekonečno, to vau, čo by sme chceli všetci, ale nebolo to ono... Nevravím, že to príde, možno nie, vravím často, že ja už nikoho nenájdem, ani nechcem, nepotrebujem nové tváre, nič nové, čo sa týka ľudí, rada by som mala pokoj, taký s ním, že by sme po práci boli spolu, že každý má to svoje, ale buď tu pre mňa, buď môj chlap, nemusíš si ma vziať ako Evitu, stačí že tu budeš, dnes aj zajtra, že to nestratíme čo máme, že sa budeme za ruky držať aj v starobe, veď to je to, čo chceme všetci nie? vedieť že tu niekto je pre nás.

Je 21:41 a ty stále nič. To je asi jasné znamenie, že nič. Ale ja na to kašlem. :)

Dinosaurus

18. června 2018 v 22:33
Nie nefunguje to tak, že sa zamilujete a je to fajn. Viem z vlastnej skúsenosti.
Je to čierna diera, pripasť ktorá vás pohltí. Nič príjemné.
Necítiť lásku k niekomu je super. Je to oslobodzujúce. Majte niekoho radi, ale neplete do toho lásku!
Milujte len seba. Ale nie tou debilnou láskou, ale takou normálnou prirodzenou, keď si viete aj priznať, že ste niečo dojebali, ale zároveň viete oceniť svoje kvality.
Pozrite sa na seba podrobne v zrkadle...
Zamilujte sa do seba.
Nie do niekoho cudzieho... Ten vždy bude cudzí. Ale do seba. Určite najskôr do seba.

Pravda je taká, že už nechcem byť zamilovaná. Chcem mať kamarátov, priateľov..ale nie toho niekoho. Na kom by som vysela, žiarlila a tie hlúpe blbosti okolo toha. Jasminka môže tvrdiť, že je to super, ale ona asi fúka koks... Nie nežijeme v rozprávke a tých čo ešte nezožrala realita, tak čaká na nich. Obhliada si ich z diaľky a chystá si pre nich niečo špeciálne.
Pamätám si, že raz ma fakt skoro zrazilo auto. Bola som ešte decko...
Hľadím na ľudí a vidím len debilov. Viac menej.
Tie tupé ksichty plné tupých myšlienok a nie som boh, že nesúdim. Súdim a veľa. Nemám už trpezlivosť s nimi, nemám pochopenie, nemám zľutovanie... Veď so mnou nemá tiež nikto. Človek ktorý dokáže hovoriť len o tom, že som chudá, skončil u mňa forever. To sú najväčší hlupáci. A potom sú takí, čo vás o niečom presvedčia, a potom utečú.
Ževraj ľudia sú len obdobia, ale nemyslím si. Niektorí sú na celý život, len niektorých egá sú silnejšie ako celé životy.
Niekto sa nedokáže pozrieť do zrkadla a vidieť pravdu, a niekto nedokáže prijať lásku, lebo prijímame len toľko koľko si myslíme že si zaslúžime.
Nie som nikoho slúžka, ani budúca manželka, nie som nikto výnimočný, som len človek, ktorý si praje väčšinu času aby sa nenarodil.
Chcela by som byť dinosaurus, už dávno vyhynutá. Adios.