Červenec 2018

Blížiaci sa oddych!

4. července 2018 v 11:05
Toto je druhé leto, kedy mám otvorený obchod. Ako uťal júl tak uťalo aj tu naokolo prázdno. Z toho vyplýva, že aj na budúci rok sa musím podľa toho zariadiť. Kľudne si môžem naplánovať dovču a naplánujem kurzy aj tábor a to budú vlastne hlavné moje zdroje príjmu cez leto. Trčať tu cez leto s tým, že za deň prídu dvaja ľudia je otrava.

A lezú mi aj na nervy tí čo tu sú stále, ako veterinár, henten otravák z pizérie aj Harezník.
A tiež to, že z tej krčmy tu ziape hudba... A títo z reklamky, hlavne ten ušomraný.
Harezník.
Je vpohode, pomohol mi viackrát, ale lezie mi na nervy, lebo nerobí nič iné len opakuje príbehy dookola a vždy keď príde začne kecať tie svoje príbehy, ktoré ma absolútne nezaujímajú, bolo by to vpohode keby to bolo raz za čas, ale on vždy vždy keď príde to robí, a neviem ako sa povie starému človeku, že nech prestane rozprávať tie svoje príbehy z komunizmu?
Ďalej tá vec, že sa dosť chytil na kurzy, ale to budem musieť s ním vybaviť...že jednoducho sa bude držať scenáru a nebude tam pliesť svoje príbehy, ktoré nikoho nezaujímajú... Ďalší problém je, že nie je až tak dobrý umelec... Chcela by som niekoho viac profesionálneho. On je taká zlátanina človeka. Je vpohode na niektoré veci, ale potrebujem si od neho oddýchnuť, resp. mu naznačiť alebo povedať že stačí. Lebo ma to vycucáva z energie.
A to isté aj pri Ondrovi, pri ňom je to najhoršie.
Mňa jednoducho nezaujíma, že sa má napiču každý jeden deň v roku. Ani keď sa má občas dobre ani to ma nezaujíma a nech láskavo ma prestane bozkávať a objímať, nie som jeho majetok ani nič, nepovažujem sa ani za kamošku jeho, lebo ja takého kamoša nepotrebujem.
Keď ho vidím tak sa zhnusím jedine, modlím sa aby ku mne nešiel. A veterinár je z toho asi naj, ale aj ten preháňa a keby som ho už nestopla tak robí to isté asi ako Ondro.
To že ma niekedy capne po zadku mu nepríde ani vtipné ani vhodné. A to že hovorí v narážkach je na jeho vek úplne trápne. Od neho sa tiež dištancujem, lebo by si začal myslieť, že ho chcem pretiahnuť alebo čo. To že ma volal k sebe domov bolo jasný koniec toho čo bolo dovtedy, pretože posledné čo potrebujem je chodiť k nemu na večere a potom sa nechať odviezť taxikárom na ktorého trápne nahučí.

Keď mám byť úprimná, tak sa snažím tu s okolím baviť čo najmenej, lebo toto sú ľudia, ktorí ma skôr unavia rečami ako nabudia. Ja si svoju veselosť nadobudnem sama, a vtedy mi neprídu takí hrozní, ale oni mi dajú minimálne niečoho pozitívneho. Strašne sú negatívni, uhundraní, vyfajčievajú, hovoria trápne vtipy, myslia si, že ma zaujímajú, ale keby ich aj týždne nevidím, tak si odpočiniem neskutočne.

Ďalšia vec je, že rada pracujem sama. Nepotrebujem okolo seba pracovný tím, dokonca ho nechcem. Radšej si veci urobím sama. Nepotrebujem dáku tupú hlavu pri sebe. Veľmi som náročná na ľudí s ktorými trávim čas.

S väčšinou ľudí je to strata času. Som rada so zákazníkmi, lebo sa striedajú, sú tu celkom krátko a prinážajú ku mne peniaze. Ale zbytok ľudstva je pre mňa väčšinou záťaž. Asi tu ani nepoznám človeka o ktorom by som mohla povedať že s ním som fakt rada, že je pozitívny, napĺňajúci energiu, atď. Jožko ma poteší keď príde, lebo je to dobrá energia pre mňa medzi týmito blbcami. Ale aj on vie zachádzať do únavných vecí.
Ale páči sa mi že skoro vždy príde v dobrej nálade, objíme ma, posilní... Je jeden z mála ľudí, ktorého dokážem pri sebe mať.
Vadí mi na ľuďoch mnoho vecí. Hlavná je asi lenivosť, síce sama som dosť lenivá, ale ak niekto je viac lenivý ako ja, tak ma to ubíja. Tiež taká zaostalosť a státie na jednom mieste ma rozčuluje.
Celkovo ušomranosť, negativita, ohováranie, hundranie a podobne.

Toto leto sa idem zameriavať na seba.
Zoberiem si na budúci týždeň voľno a budem oddychovať, cvičiť a jesť. Prípadne čítať knihy. Jednoducho sa zameriam na seba, hlavne na to cvičenie sa teším, lebo som to zanedbala a bude to super sa do toho vrátiť, trochu spevním postavu. Cez ten týždeň budem určite aj pracovať, lebo neviem čo by som robila s toľkým voľným časom... Ale hlavne to bude o oddychu. Mohla by som si ten týždeň dať aj bez mäsa. To by bolo super. :)
A hlavne potrebujem oddych aj keď si to asi neuvedomujem, ale potom na jeseň zase už nebude čas na oddych asi až do Vianoc. Takže si musím oddýchnuť aspoň cez leto.
Som rada, že som bola u Monči, dosť ma nepriamo namotivovala. Je mego sympatické jak sa stará o seba, že maká a tak, to je čo sa mi na ľuďoch páči. Aj keby mám chlapa tak by som chcela aby tiež postupoval niekam, cvičil, hýbal sa, jedol zdravšie, čo Jožko vôbec nerobí a dosť mi to vadí, trochu ako by ma držal spátky. Ale mám ho rada tak či tak.
Idem si vypracovať plán na budúci voľný týždeň. Voááá.

self-love

2. července 2018 v 16:37
Asi to bol sen... Všetko sa to vytratí z mojej mysli. A neostane z toho nič. Jedného dňa.
Ale teraz je to príjemné spomenúť si na to.

Musela som sa učiť, že existuje len prítomnosť. Žiadne zajtra nebude.
Respektíve nemusí byť. Len teraz som. Aj som sa naučila nemyslieť veľa do minulosti. Čo bolo bolo.
Výrazne menej premýšľam o budúcnosti a výrazne menej sa vraciam do minulosti.
Fakt žijem len tu a teraz. A je to lepšie pre moje duševné zdravie.

Monči sa ma pýtala tento víkend na rodičov a ja som si uvedomila, že aj o tom už toľko nepremýšľam a že aj s tým som sa naučila do veľkej miery žiť. Nechcem bývať s nimi, lebo prenášajú na mňa svoje nevyriešené životy, ale keď tam nie som, tak naozaj minimálne na to celé myslím. Aj na brata. Kedysi tí traja ľudia boli stred môjho vesmíru, teraz sú rodina, ktorú občas idem pozrieť, ale dištancujem sa viac menej od nich. Nie, že by mi ublížili alebo čo, alebo by som sa hnevala, to nie, len naozaj ma to nezaujíma, resp. nemám čas to riešiť, brat mi aj začne rozprávať dlhšie o sebe, ale mňa to už vážne nezaujíma, moja hlava to už neberie, nepotrebuje si naberať do seba nové informácie, lebo jediné čo ma zaujíma je či žijú a či sú spokojní, či sú v rámci možností ok. Tieto informácie mi stačia. Je to čudné, lebo fakt veľmi dlhý čas boli top ľudia u mňa, s bratom sme o sebe vedeli takmer všetko, rozumeli sme si, ale už to nie je... Rozmýšľa a žije iným spôsobom života, keby sme neboli rodina, tak by sme si nemali čo povedať. To neznamená, že ho nemám rada, len už na ňom nelipnem. A už mi je jedno čo si myslí o mne.

A musím spomenúť aj toho sprievodcu, lebo sa ma pýtal rôzne veci a pokecali sme sa úplne otvorene, ako sa dá len s človekom, ktorého vidíte prvý krát a asi aj posledný a môžete mu povedať všetko bez hanby.
Vravím mu, že už nie som tá istá osoba, ktorá som bola. Že by som kedysi nesedela v tomto vlaku a išla za niekým len tak, lebo mi napíše predpolnocou nech prídem. Ale stratila som hanblivosť, nabrala som odvahu a vravím mu, že nech to bude akékoľvek, bude to ok. Že možno to teraz budem ľutovať,ak to dopadne zle, ale ako 70ročná by som ľutovala, že som to neurobila, že som nenastúpila na ten vlak a nešla, lebo by vždy vysela nado mnou otázka, čo by bolo.

Fakt sa mi páči. Ale je to rozdielne ako Juro alebo Poliak. Páči sa mi takým reálnejším spôsobom. Že nebudem mlčať doma sa zožierať sa a čakať že niečo. Robím pre to niečo, a hlavne som sa snažila byť stále nad vodou. Síce už je to v prdeli, lebo...páči sa mi. To ako vonia. Páči sa mi ako chlap, z mäsa a kostí, nie len ako predstava. Moja hlava na jeho pleci, prepletené prsty, to ako sme zaspali vedľa seba.

Ale realita je taká ako vždy. Nič z toho nebude?, nič z nás nebude?, nájde vždy nejaký argument, a ja s tým neurobím nič, ničovaté nič, a to ma serie. Lebo mi s ním bolo naozaj dobre, a nepoznáme sa mesiac ani dva, je to príjemné sa s ním rozprávať aj ležať pri ňom, mať ho blízko, pozerať sa na jeho úsmev.
Chcela by som s ním zažívať také normálne veci, také bežné, ktoré prežívajú ľudia, keď sú spolu, chcela by som u neho spať, sprchovať sa s ním, jesť spolu, ísť niekde na výlet, objímať sa a smiať, sexovať , fajčiť mu...
Fakt sa mi páči. Priťahuje ma, jeho telo, jeho tvár, jeho energia, ktorá z neho ide.
Cítila by som sa s ním bezpečne. A dobre. Tak spokojne. Priadla by som pri ňom ako mačka.
Ale možno je to proste tak, som mladá, sme ďaleko od seba, možno sú tam aj iné dôvody, a to je to čomu čelím teraz, ale prisahám, že sa nemienim tým zožierať celé leto a ani potom, vážim si svoj čas aj svoje krehké zdravie.
Ak nebude chcieť, nechám ho ísť.

Je mi dobre aj samej, nepotrebujem pri sebe debilka ani nikoho nasilu. :)

Viac si vážim kamarátstvo, lebo to bola vždy vec, ktorá mi chýbala, keď som bola mladšia a teraz som taká šťastná za každého, hlavne za Jožka. Je to super mať s kým zdieľať všetko, rozprávať sa, ísť niekam, objavovať nové miesta a veci, to je na nezaplatenie. :) Kamaráti sú mega dôležití, lebo oni, tí praví ostávajú, aj keď všetko ostatné odíde.